Skúsenosť však velí nepodčiarkovať trikrát slová Roberta Fica o tom, že koalícia z toho vyšla posilnená. Podpisom dodatku koaličnej zmluvy sa ešte nič podstatné nevyriešilo. Hráči sa dohodli, že sa budú pravidelne stretávať, aby si vždy nanovo kolíkovali ihrisko. Z toho však ešte vôbec nevyplýva, čo sa na tom ihrisku potom bude odohrávať.
Dobrou správou je určite to, že líder národniarov konečne vyrukoval s kandidátkou na ministerku školstva. Bývalá riaditeľka Prognostického ústavu SAV Martina Lubyová je všeobecne rešpektovaná z hľadiska odbornosti aj osobnej integrity. Nielenže nie je straníčkou. Slová Andreja Danka, podľa ktorého Lubyová zosobňuje akýsi prienik medzi vládou, tretím sektorom a opozíciou, v tomto prípade nie sú prázdnou floskulou.
Dankove slová, podľa ktorých Lubyová zosobňuje prienik medzi vládou, tretím sektorom a opozíciou, v tomto prípade nie sú prázdnou floskulou.
Iná otázka je však to, či sa jej klady neobrátia proti nej. Je dobré, že SNS nesiahla (hoci sa vraj o to v prvom slede pokúšala) po nejakom svojom partajníkovi. Na druhej strane však platí, že minister, ktorý nie je súčasťou nejakej straníckej hierarchie, sa v prípade potreby veľmi ľahko oželie. Nemá totiž „politickú váhu“.
Čo sa v rezorte, v ktorom sa napriek finančnej podvyživenosti – alebo práve pre ňu – ruvú o peniaze mnohoraké záujmové skupiny, môže rovnať pre ministra rozsudku smrti. Ako sa však hovorí, uvidíme, až keď tam budeme.
Hoci premiér si pri príležitosti podpisovania dodatku nenechal ujsť príležitosť opäť si rypnúť do niektorých novinárov, celkovo nebolo možné nevšimnúť si, aký triezvy tón lídri koaličnej trojky nahodili. Rozhodne sme nepočuli napríklad tirády o médiách, ktoré nafukujú neexistujúcu krízu, ako to koalícia urobila v jednom zo svojich letných vyhlásení.
Pochopiteľne. Andrej Danko už Robertovi Ficovi a Bélovi Bugárovi názorne predviedol význam úsloví nechváľ deň pred večerom a nekrič hop, kým si nepreskočil. Všetko je možné. I to, že čoskoro sa budeme baviť o nejakej novej príčine nespokojnosti SNS s fungovaním koalície.
Pravidelné stretávacie pondelky tomu nebudú môcť zabrániť. Rovnako ako okresné koaličné rady (to všetko tu už v tej či onej podobe bolo v 90. rokoch či za Mikuláša Dzurindu) nezabránia tomu, keď z centra tej-ktorej strany prídu inštrukcie zachovať sa v danej situácii tak či onak.
Ak si nechceme myslieť, že sa Danko jednoducho zbláznil, potom si musíme myslieť, že búrlivý koaličný august mal aj hlbšie príčiny. Niekto za nimi môže hľadať prízemné čachre o posty v štátnych inštitúciách a firmách, iný môže špekulovať o geopolitických hrách, ktoré niekto s Dankom rozohral („s Dankom“ v zmysle, v akom tenista udiera do loptičky raketou, nie v zmysle, že by bol šéf SNS azda spoluautorom hry).
Tak či onak, akékoľvek dohody o lepšej komunikácii stoja a padajú vždy na jednom predpoklade: že sú všetci komunikujúci rovnako úprimní. A to je to, čo dnes nikto nevie.