Ak sme členom vyspelého spoločenstva štátov, je logické, aby sme sa porovnávali jednotným metrom a vyrovnávali vzájomné rozdiely. Inak by existencia takéto spoločenstva stratila zmysel.
Keď sme v roku 2004 vstupovali do Európskej únie, verili sme, že sa môžeme priblížiť jej štandardom. Vyššie mzdy, lepšia sociálna ochrana a kvalita potravín na takej úrovni, akú sme mohli vidieť po prekročení hranice smerom do Rakúska. Očakávali sme lepší a kvalitnejší život.
V EÚ sme už trinásť rokov. Za ten čas sa mnohé veci zlepšili, ale to, na čo čakáme už od roku 2004, sa stále neporadilo naplniť: mzdy a kvalita potravín. Otázka zvyšovania platov je takpovediac beh na dlhé trate. S potravinami to však vyzerá lepšie.
Trápilo nás, že v rovnakom obale nedostávame aj rovnakú kvalitu a na naše pulty sa dostavajú len lacné náhrady toho, čo poznáme zo Západu. Teda až kým sa do problému neoprel slovenský premiér a jeho partneri z V4. Tlak na Európsku komisiu bol taký silný, že jej predseda Jean-Claude Juncker spomenul problematiku dvojakej kvality potravín v prejave o stave únie a zadefinoval ju ako celoúniový problém.
Nechceme byť občanmi druhej kategórie. To je naše hlavné posolstvo. Niektoré potravinárske firmy už začali na naše pulty posielať potraviny so „západnou kvalitou“. No pri cene, ktorú za ne platíme, je potrebné, aby sa zmenil celý sortiment. Aj o tom má byť únia.