Po rokoch zistíme, že sme predali nevýhodne, nič nemáme a len sa pozeráme, ako sa z predaných podnikov kotúľajú preč peniaze. Mnohí si povedia, no a čo, veď stále lepšie, ako keby to ďalej tuneloval štát, politici či nejaké pijavice, čo sponzorujú politiku za to, že potom dostanú povolenie na to, aby sa stali prísavkou v nejakom štátnom podniku.
Akí sú len mnohí naivní… Stačí sa pozrieť do Česka, Nemecka, Rakúska. Stačí sa menej nechať unášať vlnou demagógie a rozmýšľať nad čo najlepším variantom. Iné krajiny si najcennejšie nepredali a nevytunelovali. Ide najmä o energetiku. Sieťové odvetvie nemôže byť stratové, keďže sa naň skladajú všetci. Keď ho predáme, peniaze všetkých putujú preč do cudziny a tam sa potom z nich dotujú sociálne a dôchodkové systémy. Darmo potom ideme dobiehať Nemecko, nemáme šancu. Systém je na roky dopredu nastavený inak.
Hádzať flintu do žita však nie je namieste. Štát musí reguláciou cien, daňami a kontrolou zmeniť všetko tak, aby toky financií boli únosné pre všetkých. Treba pritom myslieť na súčasnosť aj budúcnosť. Ak predaný podnik, v tomto prípade Slovenské elektrárne, zníži rezervu na budúcu likvidáciu jadrového paliva o pol miliardy eur, treba spozornieť. Aby celé náklady na likvidáciu jadra jedného pekného dňa, keď súkromný investor zamáva na odchod, nezostali opäť na pleciach štátu, a teda bežných ľudí.