Lekársky odborár, pediater Peter Visolajský to na svojom blogu vyjadril azda najhutnejšie: Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí podľa zákona ošetriť každého jedného pacienta – klienta zdravotnej poisťovne, ktorý k nemu príde, pacient musí podľa zákona platiť zdravotné odvody poisťovni, ale tretí vrchol trojuholníka – poisťovňa – nemusí za poskytnutú liečbu nemocnici či ambulancii zaplatiť.
K podstate zlého systému je tým povedané úplne všetko. To, že nás lekár ošetrí, nám negarantuje naša poisťovňa, ale Ústava SR. Akurát, že ani ústava, ani my negarantujeme lekárovi, ktorý nás ošetrí, že mu poisťovňa, ktorá zo zákona dostáva naše poistné, jeho prácu a „použitý materiál“ uhradí, a už vôbec nie to, do akej miery mu to uhradí.
Ani ústava, ani my negarantujeme nemocnici, že prežije v nejakej korelácii s tým, ako prežívajú jej pacienti. Žiadna kvalita za peniaze či peniaze za kvalitu: ani v ambulancii, ani v nemocnici. Kvalita a peniaze sú v takomto systéme dve oddelené veci. Len jedným si môžete byť istí. Za ošetrenie vášho zraneného kolena dostane medicínsky špecialista od vašej poisťovne určite menej, ako od vás dostane inštalatér za opravu kolena pod vodovodnou batériou.
Bez ohľadu na to, ako skončia poistenci Dôvery, stále platí, že základným problémom je systém, ktorý je najvýhodnejší pre akcionárov súkromných poisťovní.
Keď sa teda lekárske združenia pravidelne dohadujú s poisťovňami o výške platieb predtým, ako s nimi podpíšu zmluvu o poskytovaní starostlivosti pre ich poistencov, nemá to nič s ústavou ani s reklamnými kampaňami lákajúcimi pacientov prihlásiť sa do tej-ktorej konkrétnej poisťovne. Väčšina „výhod“, ktorými vás v kampani lákajú, sú beztak nepodstatné veci. Poisťovne sľubujú vodostreky k hrdzavým a zlým hodinám. Lenže pacienti potrebujú v prvom rade funkčné hodiny.
PR špecialista súkromnej Dôvery zdôrazňuje, že ich ponuka lekárom na zvýšenie platieb o 11 percent je „podľa overených informácií“ najlepšia spomedzi všetkých zdravotných poisťovní. Na jednej strane treba dodať, že platby navyšujú všetky poisťovne, teda aj štátna Všeobecná, aj ďalšia súkromná Union, ktoré obidve už s lekármi zmluvy na ďalšie obdobie podpísali. Okrem toho platí, že tá štátna ešte stále vynakladá na liečbu svojich poistencov viac, ako jedna i druhá súkromná poisťovňa. A nielen preto, lebo má vo svojom portfóliu väčšinu onkologických, kardiologických či diabetologických pacientov v našom štáte. To, že jednoznačne platí viac, sa ukazuje aj po zarátaní rozdielov vyplývajúcich z odlišnej skladby poistencov.
Bez ohľadu na to, ako tento rok skončia poistenci Dôvery, stále platí, že základným problémom je systém, ktorý je najvýhodnejší pre akcionárov súkromných poisťovní. Tí plne v logike svojho biznisu nechcú drahých (chorých) klientov, hádžu ich na krk štátu a preferujú takých, čo ich stoja menej. A odlišné majú i motívy. Vodostreky na Cypre už dávno stoja. Ľahké je potom sľubovať ich lacné napodobeniny „plebsu“ na Slovensku…