Katalánski separatisti ignorovali právny rámec svojich akcií, ale aj vôľu väčšiny obyvateľov Katalánska, ktorá podľa prieskumov nesúhlasila s usporiadaním referenda po tom, čo ho ústavný súd vyhlásil za nezákonné. Na druhej strane, Madrid síce nešetril výzvami na rokovanie, súbežne s tým však stupňoval policajné akcie, až napokon všetko vyvrcholilo nedeľnými brutálnymi scénami v uliciach Barcelony.
Nič pritom nenasvedčovalo, že by sa väčšina Kataláncov naozaj túžila odtrhnúť od Španielska. Nenapovedali to prieskumy a optimizmus politických predstaviteľov separatizmu nie je dôkazom. Napokon práve preto organizátori vyhlásili, že pre výsledok referenda nebude účasť rozhodujúca. Nikto však nevie, aká by bola účasť v prípade, keby sa konalo za normálnych okolností a nikto tak nemôže vedieť, čí hlas by prevážil.
To všetko sú však už len špekulácie. Gumové projektily a vyháňanie ľudí z volebných miest kopancami s požehnaním Madridu dokonale zmenili scénu i naratív. Keď sa, ako to tvrdí premiér Mariano Rajoy, v nedeľu žiadne referendum nekonalo, kde sa potom vzali tie stovky zranených? A aký by bol asi jeho výsledok dnes – hoci aj pri stopercentnej účasti?
Rajoyova rezignácia dnes už nie je iba vecou politickej a morálnej zodpovednosti, ale podmienkou hľadania rozumného riešenia vzniknutej situácie.
Španielska vláda na problém, ktorý pre ňu nemohol byť nový ani prekvapujúci, zvolila tú najhoršiu možnú odpoveď. Mohla referendum, označené za protiústavné, jednoducho ignorovať. Ani štátna kasa nie je v Barcelone, ale v Madride, a podobne to platí o všetkých rozhodujúcich pákach, ktoré sú v rukách centrálnej vlády. Namiesto trpezlivého vyčkávania na vlastný protiťah však začala s organizátormi narábať ako s pučistami či teroristami. A, čo je horšie, v nedeľu tak narábala aj s obyvateľmi Katalánska.
Situácia už beztak dospela k tomu, že Španielsko by obdobie hľadania politických a právnych riešení neminulo. Rajoyova vláda v priebehu niekoľkých týždňov zašla takmer až po hranicu občianskej vojny – čo práve v Španielsku vôbec neznie ako hyperbola. Rajoyova rezignácia dnes už nie je iba vecou politickej a morálnej zodpovednosti, ale podmienkou hľadania rozumného riešenia vzniknutej situácie.
Takto sa to skrátka robiť nemá. Ak sa to tak nemá robiť v Lukašenkovom Bielorusku či Erdoganovom Turecku, potom už vôbec nie v Európskej únii. Strach z posmeľovania rôznych separatistických hnutí je pochopiteľný. Nič však také hnutia neposilňuje viac, ako keď centrálne vlády postupujú s takou hlúpou bezohľadnosťou, ako teraz v Španielsku. Nedá sa hádzať do jedného vreca Škótsko, Baskicko, Benátsko, Katalánsko… Každý prípad je iný a osobitný. Vždy je však rovnako tragickou chybou, keď demokratické úrady v mene udržania jednoty použijú násilie. Alibizmus ostatných v únii tiež nepomáha jednote, ale práve jej rozbíjačom.