Nie je pravda, že prezident s generálnym prokurátorom a premiérom za prítomnosti vtedajšieho šéfa SIS minulý rok preberali problémy jeho rodinnej firmy. Stretli sa, ale ešte v roku 2015. Ak teda premiér hovoril o nejakom vlaňajšom stretnutí, buď sa mýlil, alebo hovorí o niečom inom ako Čižnár i prezident.
Podľa Čižnára prezident nevyvíjal na neho nátlak, pretože najprv sa len chcel ubezpečiť, že vyšetrovanie bude vzhľadom na jeho funkciu objektívne a neskôr sa iba pýtal, v akom je prípad časovom štádiu. A to sú veci, ktoré šéf prokurátorov za pokus ovplyvňovať vyšetrovanie nepovažuje.
Čižnár sa pochopiteľne bráni tomu, aby sa o Generálnej prokuratúre čo i len nepriamo hovorilo ako o úrade, kam si chodia potentáti vybavovať svoje súkromné pletky so zákonmi. Čakal azda niekto, že sa nechá len tak odpísať ako „collateral damage“?
Na druhej strane, bez ohľadu na to, či to považoval za ovplyvňovanie alebo nie, Čižnár pripustil, že Kiska sa na neho z titulu svojho úradu (inak by sa k nemu najskôr ani nedostal) obracal vo svojej súkromnej kauze, a to dokonca opakovane. Čo je čosi, čo nám prezident zatiaľ akosi tiež zabudol spomenúť.
Z kauzy úniku informácií o daňových peripetiách prezidenta sa stal boj najvyšších predstaviteľov štátu o to, kto z nich klame.
Podľa Čižnára Fico nepotreboval nejaké nekalé metódy na to, aby sa dozvedel o daňových trabloch prezidentovej firmy. Ak vám niekto takú vec na seba povie sám, potom sa naozaj sotva môže sťažovať, ako je možné, že o tom viete. Tvrdením, že Fico o veci vie už dva roky, a to od samotného Kisku, Čižnár odmietol snahu prezidenta a jeho tábora pri reči o úniku materiálov automaticky mieriť obviňujúcim prstom na Úrad vlády.
Závažnosť dlhodobého problému únikov diskrétností a ich zneužívania v politickom boji to pravdaže nezmenšuje. Zmenšuje to však hodnovernosť tých, ktorí, a to generálny prokurátor tiež pripomenul, raz kričia, že nie je podstatný pôvod informácií, ale ich obsah, a inokedy tvrdia presný opak, vždy podľa toho, akej farby má politické tričko momentálny terč takého úniku.
Za normálnych okolností by bol Čižnárov pokus dištancovať sa od politickej strkanice medzi premiérom a prezidentom pozoruhodný. To by však veci nesmeli zájsť tak ďaleko, že už aj generálny prokurátor je vlastne v defenzíve. Hoci o tom nepadlo ani slovo, Čižnár bojoval aj o verejnú hodnovernosť akéhokoľvek prípadného zákonného výstupu v samotnej kauze KTAG.
Bude to ešte v jeho rukách? Z kauzy úniku informácií o daňových peripetiách prezidenta sa stal boj najvyšších predstaviteľov štátu o to, kto z nich klame, alebo aspoň o to, kto z nich klame viac. V takej situácii celkom prestáva byť dôležité, kto čo naozaj urobil a kto čo naozaj povedal, a ak sa to celé nezastaví, časom to zmetie aj Čižnára.