Nobelovka pre nich mohla byť štuchancom pre súčasného amerického prezidenta, ktorý sa chystá bez argumentov i základnej logiky dohodu s Iránom pochovať.
Na druhej strane, udelenie ceny za mier Medzinárodnej kampani za odstránenie jadrových zbraní (ICAN) má podobné konotácie. Koalícia mimovládnych organizácií približne zo sto krajín sveta dosiahla v lete tohto roku úspech v podobe dohovoru OSN o zákaze a zničení všetkých nukleárnych zbraní.
Podľa dohody sa Irán nezaviazal stať príjemným a priateľským štátom. Zaviazal sa „iba“ nepokračovať v programe obohacovania uránu na úroveň využívanú pri výrobe zbraní. Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorá zmluvu kontroluje, Teherán sa jej zatiaľ drží.
Medzi 122 štátmi, ktoré ho podporili, nebola ani jedna z momentálnych deviatich jadrových mocností. Ide však práve o kampaň, verejnú mienku, nátlak. Cena pre ICAN je teda symbolický štuchanec do rebier tým, ktorí jadrové zbrane vlastnia, i tým, ktorí sa o ne usilujú. A súčasný obyvateľ Bieleho domu je v oboch kategóriách dôležitým elementom.
Donald Trump sa o jadrové zbrane, pravdaže, usilovať nemusí. Zato mu však vraj, aspoň tak to tvrdí on, ide v prvom rade o denuklearizáciu Severnej Kórey a Iránu. V skutočnosti sa zdá, akoby si neprial nič iné než práve to, aby sa podobné režimy ozbrojovali.
Trump nemôže dohodu s Iránom celkom pochovať už len vzhľadom na to, že to nie je bilaterálna zmluva Washingtonu s Teheránom, ale zmluva, pod ktorou je na jednej strane podpísaný Irán a na druhej strane USA, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Rusko a Nemecko.
Čo môže urobiť, je to, na čo sa podľa všetkého aj chystá: americký prezident má Kongresu pravidelne potvrdzovať, že Irán dodržiava svoju časť dohody. Keď svoj certifikát zmluve nedá, prehodí horúci zemiak do rúk členov Kongresu.
Pripomeňme, že podľa dohody sa Irán nezaviazal stať príjemným a priateľským štátom. Zaviazal sa „iba“ nepokračovať v programe obohacovania uránu na úroveň využívanú pri výrobe zbraní. Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorá zmluvu kontroluje, Teherán sa jej zatiaľ drží. Rovnaký názor zastávajú všetci ostatní, ktorí sú pod zmluvou podpísaní.
Ak by Kongres na Trumpovu žiadosť odvolal podpis Spojených štátov pod dohodou nie preto, lebo ju Irán azda porušil – o tom nie sú žiadne dôkazy – ale jednoducho preto, lebo teheránsky režim má iné hriechy, ktoré však dohoda vôbec nemá ambíciu riešiť, zmluvu by vlastne jednostranne porušili Američania. Na čo ostatní spolupodpísaní nebudú môcť reagovať inak, iba tak, že svoje hospodárske sankcie proti Iránu – na rozdiel od jednostranne konajúcich USA – neobnovia.
Bude potom len na Teheráne, či neobnoví svoj jadrový program. A bude len na Pchjongjangu, ako si situáciu vyloží Kim Čong-un, ktorého sa medzitým už cez rôzne treťostranné kanály snažil k rokovaniam primať Trumpov šéf diplomacie Rex Tillerson. Strata hodnovernosti diplomacie Spojených štátov by bola ešte tým najmiernejším následkom. Sú aj oveľa, oveľa horšie scenáre.