Cirkvi budú tvrdiť, že ak nejaký žiak chodí na náboženstvo, na hodiny etiky chodiť nemusí, pretože etika je obsiahnutá v náboženstve. Oba predmety sú tak vraj prinajmenšom rovnocenné a mali by zostať v súčasnej podobe, keď si žiak musí povinne vybrať jeden z nich.
Ateisti a sekulárni humanisti povedia, že náboženstvo medzi povinné predmety nemá patriť, a to ani v „povinne voliteľnej“ podobe. Súbor etických pravidiel obsiahnutých v Biblii a v učení všetkých hlavných náboženstiev u nás etickú výchovu nenahrádza a nahradiť ani nemôže.
Jednoduchá logika stačí na to, aby si človek všimol rozpor medzi našou ústavou, v ktorej sa tvrdí, že náš štát sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo, a praxou, v ktorej sa náboženstvo a jeho ideológia pchajú do tried verejného školstva.
Tvrdenie, že náboženstvo vedie ľudí k morálnemu životu, patrí k najrozšírenejším. Väčšinou prichádza na rad vtedy, keď sa minú mystické argumenty: „Nemusíte veriť, že svet bol stvorený za šesť dní, ale musíte uznať, že náboženstvo ľuďom ukazuje, čo je dobro a čo je zlo…“.
Na zistenie, že to nefunguje, stačí jediný pohľad na zlo, ktoré po celom svete súvisí priamo s nejakým náboženstvom a extrémizmus, ktorý sa náboženstvom prikrýva. Nefunguje to aj preto, lebo ak by ste opísali všetky biblické príkazy a zákazy, prídete k tomu, že si protirečia, ale aj k tomu, že drvivá väčšina z nich už dnes „neplatí“. Náboženstvo deťom nedáva do rúk systém, ale ich len učí poslúchať nejakého „svätého muža“, ktorý im vždy povie, čo je práve správne a čo nie.
Je tu ešte jedna možná odpoveď. Jednoduchá logika stačí na to, aby si človek všimol rozpor medzi našou ústavou, v ktorej sa tvrdí, že náš štát sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo, a praxou, v ktorej sa náboženstvo a jeho ideológia pchajú do tried verejného školstva.
Ľudia vedení logikou musia žiadať, aby bolo náboženstvo, ktoré má byť podľa ústavy každého súkromnou vecou, vo verejných školách odkázané do sféry nepovinných aktivít. Váš vzťah k tomuto problému pritom vôbec nemusí byť daný vaším vzťahom k náboženstvu. Ľudia, ktorí vedia, o čom hovorí naša ústava, môžu byť sami hlboko veriaci.
Rovnakou jednoduchou logikou možno potom prísť aj k tomu, že ak naša ústava hovorí, že by niečo také nemalo byť, a zmluva štátu s Vatikánom, naopak, tvrdí, že niečo také byť musí, potom je tu rozpor medzi Ústavou SR a tzv. Vatikánskou zmluvou. Jedna vec je, že tí, ktorí ju presadili a podpísali, konali protiústavne. Druhá vec je, čo s tým urobíme my teraz. Budeme sa tváriť, že je nám to jedno?
Inými slovami, naši verejní predstavitelia nemusia, ba nemali by robiť rozhodcov medzi veriacimi a neveriacimi. Strážiť ústavu a jej ducha je však ich psou povinnosťou. Bez ohľadu na to, komu sa chcú zapáčiť a komu brnkať na city, naši politici musia v prvom rade dbať o to, aby to, čo o sebe sekulárny štát tvrdí vo svojom základnom dokumente, bolo pravdou aj v realite. Inak je to lož a lož je neetická.