Paradoxne v Banskobystrickom kraji, kde bolo na jeseň 2013 voličov relatívne najviac („až“ 25 percent), sa ukázalo, že tí, čo v osudnú sobotu zostali doma, sa sami vytrestali. V rámci akože boja proti bruselskej byrokracii a domácej korupcii prišli o milióny eur, ktoré by pomohli stredným školám, domovom sociálnych služieb, regionálnemu zdravotníctvu, doprave či kultúre. Namiesto toho sa stali svedkami neokrôchaného presadzovania rodinkárstva a úzkych partajných zámerov ĽS NS.
Umožnil to výsledok volieb predsedu krajskej samosprávy, ktorý aj bez jediného svojho poslanca v zastupiteľstve zabrzdil rozvoj celého regiónu. Pretože sa zmenili pravidlá, v tohtoročných voľbách župana už nie je možný reparát v rámci zrušeného druhého kola.
Nejde pritom iba o Banskú Bystricu či Nitru. Pri mimoriadne nízkej účasti skutočne môžu len desiatky hlasov nečakane rozhodnúť o budúcom županovi, ktorý si vytvorí z kraja svoj záujmový a ideologický pašalík. A to napriek tomu, že si práve jeho nemusela väčšina potenciálnych voličov vôbec priať, ale svojou neochotou ísť k volebným schránkam by mu vydláždila cestu k moci, hoci len na regionálnej (zatiaľ) úrovni.
Všetko zlé je na niečo dobré. Bašovanie v meste pod Urpínom aspoň priblížilo ľuďom, akými pre ich život dôležitými kompetenciami disponuje župa. Jeden experiment však rozhodne stačil. Takže, voliť či nevoliť?