To, čo je skutočne ťažké, je všetko, čo nasleduje potom. Málokto o tom dnes vie viac ako Theresa Mayová a milióny obyvateľov Veľkej Británie, ktorí sa rozhodli odísť z Európskej únie.
Teória, podľa ktorej keď už sa také rozhodnutie urobí, nastáva úľava, v tomto prípade očividne neplatí. K zmiereniu táborov za členstvo a proti členstvu Veľkej Británie v EÚ nedochádza. Naopak. Stredná cesta zarastá burinou; všetci akoby sa rozhodli chodiť po okrajoch. Na jednej strane sa množia úvahy o tom, že Spojené kráľovstvo by ešte mohlo zaradiť spiatočku, a analýzy postupov, ktorými by to teoreticky šlo dosiahnuť. Na druhej strane sa čoraz hlasnejšie ozývajú tí, pre ktorých je päťstomiliónová únia nepriateľom útočiacim na hrdosť niekdajšieho ostrovného impéria a ktorí sa usilujú dotlačiť bezradnú premiérku k odchodu z EÚ bez dosiahnutia dohody.
Mayovej najväčší problém spočíva v tom, že ohnisko tých, čo sa ju najviac snažia pretlačiť cez okraj pomyselného útesu, je v jej vlastnej strane a v jej vlastnom kabinete. Keď apeluje na lídrov členskej dvadsaťsedmičky, aby jej konečne umožnili rokovať o obchodnej dohode, prosí ich vlastne o to, aby jej dali muníciu proti vnútrostraníckej opozícii. Keď v mene dohody o finančnom vyrovnaní, ktorá podľa dvadsaťsedmičky musí predchádzať dohode o následných obchodných vzťahoch, ponúka únii to, čo rozhnevaný predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani nedávno nazval „drobnými“, koná v úsilí utíšiť práve toto krídlo konzervatívcov.
Ťažko povedať, kto je tu vlastne krídlo a kto jadro. Britské médiá celkom seriózne rozoberajú scenár, v rámci ktorého euroskeptici v konzervatívnom tábore hádam už čoskoro vymenia „nie dosť dôraznú“ Mayovú. Britské politické pomery umožňujú vládnucej strane vymeniť svoju premiérku aj bez toho, aby sa museli vypísať nové voľby – a je úplne jasné, že konzervatívci momentálne netúžia po volebnej konfrontácii so silnými labouristami.
Mayovej najväčší problém spočíva v tom, že ohnisko tých, čo sa ju najviac snažia pretlačiť cez okraj útesu, je v jej vlastnej strane a kabinete.
Labouristický líder opozície Jeremy Corbyn obchádza Európu so svojou vlastnou, „dospelou“ predstavou rozhovorov medzi úniou a Britániou o urovnaní vzťahov. Každému, Corbyna samotného nevynímajúc, je však jasné, že pritom nehovorí ako oficiálny predstaviteľ Spojeného kráľovstva. A mnohým začína byť jasné, že ak sa konzervatívci zbavia Mayovej, na jej miesto príde niekto ešte oveľa tvrdší a k dohode s Európou neústupnejší.
Aj takto je možné čítať umiernené bruselské prejavy Angely Merkelovej a Jeana-Clauda Junckera o tom, že „nejaký pokrok v rozhovoroch“ sa predsa len už dosiahol. Podobne sa dá chápať postup lídrov dvadsaťsedmičky, ktorí sa uvolili rozprávať o budúcom obchode s Veľkou Britániou aspoň medzi sebou, keď už nemôžu s britskou premiérkou. Tá uviazla na bode jeden – finančnom vyrovnaní s EÚ – a z únie zatiaľ „vyžmýkala“ akurát prejavy účasti.