Babišovo víťazstvo je ukážkou toho, ako to dopadne, keď sa štandardné strany zrieknu populizmu (chápaného v zmysle ľudovosti, nie sľubovaním nesplniteľného!) a zmocnia sa ho strany neštandardné a protisystémové.
Potom sa nemožno čudovať, že tých zhruba 650-tisíc voličov, ktorých stratila česká sociálna demokracia, s najväčšou pravdepodobnosťou získal práve on.
A naopak. ČSSD a podobne aj ďalšie ľavicové strany v Európe (naposledy v Nemecku či Rakúsku) sa stali obeťami vlastného úspechu. Českí sociálni demokrati nedokázali predať svoje úspechy voličom – lebo, objektívne, Česku sa darí a je premiantom bývalého východného bloku. Bolo preto dosť zvláštne, keď vládna strana v kampani hovorila, že keď rastie ekonomika, mali by rásť aj platy. Tým akoby kritizovala sama seba (a pritom v skutočnosti platy v ČR rástli raketovým tempom!).
Aj keď slovo populizmus sa po týchto voľbách skloňuje len v negatívnom kontexte, práve jeho nedostatok u lídrov ČSSD mal za následok taký debakel. Zatiaľ čo Andrej Babiš robil permanentnú kampaň, „socdemáci“ špekulovali, či nevýrazného Sobotku nahradia ešte nevýraznejším Zaorálkom…
Hlavné poučenie z týchto volieb je to, že miera zdravého populizmu je v politike jednoducho nevyhnutná. To, že najdôležitejšie je byť stále medzi ľuďmi a hovoriť jazykom, ktorému rozumejú, pochopil Zeman, Schöder či Fico, a preto aj uspeli. Bez skutočných lídrov, ktorí majú charizmu, a zdravého populizmu sociálna demokracia dobrovoľne uvoľňuje priestor extrémistom.