Azda jediným pozitívom je to, že na rozdiel od Národného frontu či AfD má skúsenosť s vládnutím. A potom je tu ešte jedna vec, s ktorou možno kalkuluje aj kancelár Sebastian Kurz. Byť krikľúňom v opozícii je niečo úplne iné ako niesť vládnu zodpovednosť.
Stracheho predchodca Jörg Haider si to vyskúšal a pre jeho stranu to malo katastrofálne následky. Ľudovcom sa za necelé tri roky podarilo slobodných takmer vymazať z politickej mapy. Pretiahli k sebe viac ako polovicu ich voličov (FPÖ spadla v roku 2002 z 27% na 10% a, naopak, ÖVP sa posilnila 27% na 42%).
Následne slobodní vstúpili aj do druhej Schüsselovej vlády, no v roku 2005 sa strana pre vnútorné rozpory rozpadla.
Tento kalkul má však jeden háčik. Vtedy, na začiatku nového milénia, mala EÚ len 15 členov, práve zavádzala euro, neriešila utečeneckú krízu ani pokusy Ruska zasahovať do jej vnútorných záležitostí. Budúcnosť sa javila veľmi optimisticky. No predovšetkým, na programe dňa nebola otázka jadra únie.
Teraz, ak by sa Rakúsko kvôli euroskeptickým postojom FPÖ, ocitlo na okraji EÚ, tak by to alpskú krajinu jednoznačne poškodilo. Kurz by nebol prvým politikom, ktorý povýšil stranícky záujem nad záujem štátny. Bol by však prvým, kto svojím chybným rozhodnutím dostal Rakúsko na perifériu.