Načierno povedané, ak očakávame, že nám štát za naše dane postaví aspoň cestu, ktorou nás raz povezú na cintorín, potom za príspevky do dôchodkového systému očakávame, že ešte než sa na tú cestu vydáme, bude pre nás na svete aspoň trochu radosti. My sme platiaci zákazníci, žiadni čierni pasažieri.
Už opäť sa v debate o dôchodkoch vynárajú staré známe chmúrne predpovede. Podaktorí experti v sebe nezaprú populistickú strunku: ak sa stanoví horný limit veku odchodu do penzie, štát bude vraj musieť škrtať výdavky na zdravotníctvo, školstvo… Prečo práve zdravotníctvo? Aby sa všetci chytráci, čo sú presvedčení, že oni budú navždy zdraví, mladí a bohatí, mali prečo vyvršovať na svojich rodičoch? A čo keby štát zoškrtal výdavky na expertov, ktorí namiesto normálnej diskusie radšej krešú medzigeneračné vojny z prelomu storočia?
To nie sú len emócie. Racionálny pohľad nepustí: ak na jednej miske váh leží zvyšujúci sa počet dôchodcov, potom na druhej je prostá biológia. Dokedy sa má zvyšovať vek odchodu do penzie? Dokiaľ nám nezačnú na hlavy padať starčekovia z lešení a dokiaľ si starenky nezačnú prišívať svetre k vlastným rukám?
Nieže nie každý, ale drvivá väčšina ľudí nie je v situácii, v ktorej budú môcť svoje povolanie vykonávať donekonečna aj bez toho, aby pritom narobili viac škôd ako úžitku. Takých ľudí sa v skutočnosti nájde veľmi málo a ešte aj tak sa nedajú štatisticky „zatabuľkovať“. Minimálne pre všetkých ostatných musí nejaký racionálne stanoviteľný strop existovať. Racionálne a pragmatické je diskutovať o ňom, nie prežúvať ideologicky podmienené pseudomúdrosti.
Druhá miska váh ešte sa nevyčerpala. Ak nám starci padajúci z lešení nehrozia, nie je to preto, lebo by sa u nás do penzie azda chodilo v neslušne mladom veku, ale preto, lebo na tých lešeniach sa o miesto bijú ich vnuci. Veď u nás sa bežne o nezamestnaných päťdesiatnikoch hovorí ako o nezamestnateľných.
O hornej hranici veku odchodu do dôchodku by sa mali baviť ľudia, ktorí premýšľajú ako dospelí. Nie takí, čo si myslia, že úlohou dôchodcov je rýchlo umrieť.
Nehovoriac o robotizácii, ktorá postupne zruší pracovné miesta v drvivej väčšine práve ľuďom, od ktorých sa neočakáva, že by sa náhle začali živiť plodmi svojho ducha a svoje posledné deti plodiť na prahu deväťdesiatky, popíjajúc pritom dobré vína kdesi na Riviére…
Skrátka, pri diskusii o konkrétnej hornej hranici veku odchodu do dôchodku isto treba brať do úvahy množstvo faktorov. Len by sa o tom mali baviť ľudia, ktorí premýšľajú ako dospelí. Nie takí, čo si myslia, že zvyšujúci sa životný štandard patrí do užívania iba im, zatiaľ čo úlohou dôchodcov je rýchlo umrieť, aby príliš nezaťažovali verejné financie. Ktoré by pritom bez ich celoživotných vkladov nikdy nevznikli.