Slovensko toľko zanedbávalo svoje potravinové hospodárstvo, až sa ocitlo v potravinovej pasci. Najnovšie do nej padlo v zásobovaní trhu maslom a vajíčkami. Čo bude o rok? Žeby cukor? Veď nám zostali už len dva cukrovary a cukrové kvóty koncom septembra padli.
Kráčame od desiatich k piatim a iba rečníme o tom, ako máme na srdci výrobu vlastných potravín. To, ako nám na nich záleží, vidno teraz pri masle. Každé tretie maslo je z dovozu, ten v prvom polroku klesol o 14 percent, pretože európske maslo chcú jesť aj Američania, Peržania, Číňania. Urobiť obrat nevieme, lebo mliečny sektor sa z roka na rok oslabuje.
Pred rokom premiér rozprával o tom, že radšej dá peniaze na mlieko ako na zbrane. Kam idú tohto roku? Trump aj NATO si dupli a obrana dostane viac peňazí. Nie že by vojaci nepotrebovali modernizovať, ale poľnohospodárstvo je dlhodobo na chvoste záujmu. Krajina a jej vedenie sa zamilovalo do automobilového priemyslu.
Chce automobilka pôdu? Dostanú tú najúrodnejšiu. Vypýtajú si úľavy, majú ich mať. Veď prinášajú zamestnanosť, veď máme stále čo jesť.
Jeme však cudzie potraviny, presnejšie potravinové prebytky bohatých krajín a naša krajina najmä v podhorí pustne. Od Bratislavy po Tatry na lúkach takmer nevidno dobytok. Už dovážame aj ovčie mlieko! Najnovšie nám chýbajú aj vajíčka a ľudia sa pýtajú, preboha, čo sa deje. Nuž platíme daň za nevyvážený rozvoj ekonomiky. Ktovie, čo sa ešte musí stať, aby sme konečne poľnohospodárstvo a potravinárstvo začali brať vážne. Zatiaľ ho zachraňujeme len rečami.