K doterajším trinástim jedinečným pokladom tvorivosti nášho národa pribudlo ďalších päť. K „obyčajnej“ fujare jej dlhšia sestra trombita, drotárstvo, ktoré z výroby úžitkových predmetov prerástlo do umenia, čarovná modranská majolika, veselé vyrezávané kríže z Podpoľania a dlhoročný chov lipicanov v Topoľčiankach.
Tento národný register je určitým predstupňom, či skôr nádejou, že sa ten-ktorý druh ľudového umenia či iných obdobných tradičných aktivít dostane aj do celosvetového dedičstva ľudstva. Tam sa okrem piatich kolekcií pamiatok a dvoch prírodných lokalít po zložitom predkladaní dôkazov umiestnili aj štyri elementy slovenskej nehmotnej kultúry.
Zámerom takýchto zoznamov je zvyšovanie národnej identity a zdravej hrdosti na všetko krásne, čo prichádza z minulosti a naďalej v nás a okolo nás žije. Ide aj o prejav úcty voči tým, ktorí sa o to zaslúžili a ani dnes neodkladajú výsledky svojej činnosti iba kdesi do múzejných depozitárov. Veď koľko strieborných a zlatých biatekov spred nášho letopočtu teraz vystavujeme na Bratislavskom hrade, no kdeže sa stratili ich výrobcovia – Kelti? A koľko druhov ľudovej tvorby, ktoré ešte pred sto rokmi rozkvitali, už žiaľ definitívne zaniklo? Umenie je skutočným umením, len keď je stále živé. Odkedy sa rezervácia dedinskej architektúry vo Vlkolínci ocitla na zozname UNESCO, cez sezónu tam môžete denne stretávať stovky zvedavých turistov takmer zo všetkých kontinentov. Možno aj nadšení milovníci umenia a prírody zo zahraničia nás naučia viac si vážiť to, čo sa podarilo zachovať a ďalej rozvíjať. Dúfajme, že aj majoliku v Modre.