Podobné hlasy, varujúce európsku verejnosť pred idealizovaním si zosadeného premiéra Katalánska Carlesa Puigdemonta a jeho ľudí, nie sú v týchto dňoch zďaleka ojedinelé.
Otázkou je, kto sa najviac pričinil o to, aby európska verejnosť vnímala kauzu Katalánska možno niekedy aj naivnými očami. Jedno je totiž isté: do októbra tohto roka o nejakej celoeurópskej propagande v prospech katalánskych separatistov a ich strán prakticky nebolo možné hovoriť. Je dokonca možné tvrdiť, že väčšina bežných Európanov o katalánskej kauze do októbra tohto roka ani nepočula, nieto ešte, aby mala na ňu nejaký vyhranený názor.
Problém je, že kauza vstúpila na celoeurópsku pôdu nie vďaka tomu, aká odpudivá bola nacionalistická kampaň, ale aké pochybné bolo riešenie, ktoré používa Madrid.
Áno, s istou dávkou zjednodušenia sa určite dá povedať, že v otázke nezávislosti proti sebe politicky stoja na jednej strane bohatý katalánsky vidiek a na druhej strane chudobnejšie španielsky hovoriace obyvateľstvo prevažne z miest.
Aj to, že separatistické strany neboli nositeľmi nejakej vznešenej agendy. Skôr naopak, často ich výpady jednoducho smerovali práve proti tým chudobnejším Španielom (aj tým žijúcim v Katalánsku – nielen proti Madridu), voči ktorým používali neférové a asociálne argumenty o doplácaní, smutne známe aj z našich stredoeurópskych končín.
Problém je, že kauza vstúpila na celoeurópsku pôdu nie vďaka tomu, aká odpudivá bola nacionalistická kampaň, ale aké pochybné bolo násilné riešenie, ktoré pri jej potláčaní používa Madrid. Mimochodom, tiež nie zastúpený nejakými progresívcami, ale hlboko konzervatívnymi ľudovcami na čele s premiérom Marianom Rajoyom.
„Dúfam, že španielska vláda dá prednosť sile argumentu pred argumentom sily,“ vyhlásil prednedávnom predseda Európskej rady Donald Tusk. Škoda, že to nevyhlásil o mesiac skôr, ale až vtedy, keď španielska vláda vydala zatykač na katalánskych ministrov a pred súdom v Madride stoja predstavitelia katalánskeho parlamentu, ktorým v prípade uznania za vinných zo vzbury hrozí až 25-ročné väzenie. Pripadne to niekomu ako víťazstvo sily argumentov?
Prieskumy ukazujú, že strany, ktoré sa stavajú proti nezávislosti Katalánska, si ešte stále udržiavajú tesný náskok nad separatistickými stranami, a v rámci celého Španielska sa zvýšila popularita Rajoyových ľudovcov, ktorí boli pred katalánskou krízou sami v kríze. Je teda možné, že voľby 21. decembra dopadnú z pohľadu Madridu dobre: dopadnú však dobre z pohľadu budúcnosti Španielska?
Ľuďom v Európe, ktorí nie sú španielskymi voličmi, predsa nemusí ísť o to, či majú, alebo nemajú radi katalánskych nacionalistov. Každý by sa však mal pozorne prizerať, ako sa na pôde Európskej únie narába s politickými protivníkmi, hoci aj s takými, ktorí nám sú nesympatickí. Práve v takých situáciách sa totiž rodia silné argumenty v prospech demokracie. Alebo proti nej.