Podľa Merkelovej k vytvoreniu tzv. Jamajky, teda čierno-žlto-zelenej koalície kresťanských demokratov, liberálov a Zelených, nechýbalo veľa. V kontraste s ňou líder FDP Christian Lindner tvrdí, že rozhovory stroskotali na „nedostatku základnej dôvery“. Medzi sporné body patrilo napríklad využívanie fosílnych palív či migračná a azylová politika, kde chcela CDU čiastočne zatiahnuť brzdu v reakcii na volebný úspech xenofóbnej AfD.
Vynútený koniec večnej kancelárky by mal dosah na celú Európu. Nie náhodou sa euro na finančných trhoch včera od rána triaslo ako osika.
To všetko je však už minulosť. Dôležitá je budúcnosť, a tá nevyzerá pre „Mutti“ dobre. Kancelárka sa ešte môže pokúsiť prehovoriť sociálnych demokratov, ktorí však obnovenie veľkej koalície s ňou odmietli hneď na to, ako prepadli v septembrových voľbách. Ak sa nenechajú prehovoriť ani v tejto situácii, Merkelová sa ešte môže pokúsiť o menšinovú vládu. To by ju však po neúspešnom hľadaní koaličnej dohody čakalo hľadanie dohody o podpore u tých istých strán v Bundestagu.
Konečné slovo môže mať prezident Frank-Walter Steinmeier, ktorý môže vypísať predčasné voľby. S tým rizikom, že si v nich ešte polepší krajná pravica. Samotným kresťanským demokratom prieskumy predpovedajú ďalšie oslabenie a v strane sa čoraz hlasnejšie hovorí o tom, že by už nemuseli ako líderku postaviť Angelu Merkelovú.
Nemecké médiá hovoria o hrozbe politickej krízy. Takýto vynútený koniec večnej kancelárky by mal však dosah na celú Európu. Nie náhodou sa euro na finančných trhoch včera od rána triaslo ako osika – hoci zatiaľ nie až natoľko, ako keď na jar bojoval Emmanuel Macron s Marine Le Penovou o kreslo francúzskej hlavy štátu.
Merkelová v Európe dlhé roky dodávala hospodársky dominantnému Nemecku politickú dominanciu. K tomu, ako na európskych fórach prepožičiavala svoju politickú váhu dlhoročnému ministrovi financií Wolfgangovi Schäublemu, možno mať mnohé výhrady. Sama však stelesňuje éru stability nielen v Nemecku, ale aj v Európe. V ére Donalda Trumpa, Vladimira Putina, brexitu a nástupu extrému predstavuje možno posledného liberálnodemokratického svetového lídra v tradičnom zmysle slova. Ňou sa začínali mnohé dôležité európske diskusie a jej hlasom sa mnohé i končili.
Ak by sa táto éra mala skončiť, stalo by sa tak práve, keď sa rozhoduje o ďalšej budúcnosti kontinentu. Nové vedenie Nemecka by si najprv muselo hľadať svoju európsku parketu. A ambicióznemu Macronovi k tomu, aby bol sám ťahúňom ďalšieho vývoja, chýba to najdôležitejšie: nemá za chrbtom krajinu, ktorá by bola v postavení ťahúňa. Nemeckú neistotu chtiac-nechtiac pocítime všetci.