Rozdiel je v tom, že na čele FDP stáli ľudia ochotní robiť kompromisy. To sa o ich súčasnom lídrovi Christianovi Lindnerovi, ktorý stranu posunul výrazne doprava, povedať nedá. Okrem názorových rozdielov, najmä so Zelenými, značnú rolu zohrala osobná animozita medzi ním a Angelou Merkelovou. Kdeže sú tie časy, keď šéf liberálov Guido Westerwelle bol jej skutočným priateľom… Lindner sa teda zaťal, argumentujúc, že „je lepšie nevládnuť, ako vládnuť zle“. Vo všeobecnosti platí, že vo dvojici to ide ľahšie, tretí do partie akosi nepasuje. A v nemeckej politike to platí zvlášť, lebo kompromis by musel byť priveľký. Preto Jamajka skrachovala.
K lamentovaniu, že takúto situáciu ešte Nemecko nezažilo, treba dodať, že nezažilo ani prítomnosť pravicových extrémistov v parlamente. A v tom spočíva celý problém. Tých 12,6 percenta hlasov, respektíve 94 mandátov v Bundestagu, čo získala AfD, chýba CDU aj FDP, aby mohli vytvoriť dvojkoalíciu a pohodlne vládnuť. Jednoducho matematika nepustí.
Kam sa len pozrieme, extrémisti získavajú blokačnú menšinu, ktorá štandardným stranám výrazne sťažuje vytvoriť stabilnú vládu. V lepšom prípade tak vznikajú veľké pravo-ľavé koalície (lenže aj ideologická flexibilita má svoje limity), v horšom – politický pat. Teraz stojí Merkelová pred problémom, ktorý nebude môcť nechať iba tak vyhniť.