Pobyt v najchudobnejšej provincii monarchie, ďaleko od kozmopolitnej Viedne, znamenal pre vojakov a úradníkov „vyhnanstvo“.
Hlasovanie o sídle Európskej liekovej agentúry (EMA) vyslalo signál, ako nás vnímajú obyvatelia starých členských krajín – ako perifériu, kam sú ľudia posielaní za trest… Dobre, aspoň vieme, na čom sme.
Bratislava v porovnaní s Milánom či Amsterdamom, čo sa týka kvality života, síce ťahá za kratší koniec, no nie je to koniec sveta. A čo je podstatné, na rozdiel od víťazného Amsterdamu, kde v čase brexitu nebude mať kde agentúra sídliť, im naše hlavné mesto ponúklo modernú budovu. Aké kritériá boli teda rozhodujúce?
To, že v hlasovaní neuspela ani Praha, ktorá sa kvalitou života najviac približuje Západu – má kvalitnú verejnú dopravu, žije v nej množstvo cudzincov a poskytuje dostatok kultúrneho vyžitia, svedčí o tom, že hranice v Európe síce padli, no stále tu existuje neviditeľná priepasť medzi Východom a Západom. Minimálne mentálna. Toto rozhodnutie ju len prehlbuje a v obyvateľoch nových členských krajín znásobuje pocit odcudzenia.
Ak sa pred voľbou hovorilo, že sa má zohľadniť aj geografické hľadisko a európske agentúry by mali byť umiestňované do krajín, kde ešte nie sú, tak boli porušené všetky pravidlá.
Faktom je, že sa nemôžeme hnevať iba na staré členské štáty, ale aj na nejednotnosť „ostbloku“. Podľa všetkého napr. Rumunsko hlasovalo za Miláno, dúfajúc, že v budúcnosti Taliansko podporí ich kandidatúru na novovytvorenú Európsku pracovnú agentúru a pomôže im pri vstupe do Schengenu.
Lenže takúto dohodu sme s nimi mohli urobiť aj my. A tak je zrejmé, že zlyhala aj naša diplomacia.