Systém povinného prerozdeľovania migrantov v praxi nikdy nefungoval a D. Tusk dokonca na októbrovom summite EÚ vyhlásil, že kvóty nemajú budúcnosť. To však pre niektorých poslancov zjavne nie je prekážkou, aby sa vydali tou istou slepou uličkou.
Pravdepodobnosť, že ich návrh prejde, je síce malá, lenže pokiaľ v Bruseli stále omieľajú o niečom, čo je už dávno pasé, tak sa zároveň na neurčito odsúva aj potrebná reforma azylového systému. Pritom je všetkým jasné, že súčasný dublinský systém má mnoho nedostatkov a treba ho čím skôr zmeniť.
Napríklad po tom, čo sa v Nemecku strany dohodli na zavedení horného limitu pre počet prijatých osôb, niet najmenších dôvodov, aby sa k rovnakému kroku nepristúpilo aj na celoeurópskej úrovni. Predišlo by sa tým mnohým nedorozumeniam, a hlavne by to odradilo časť ekonomických migrantov. Ak sa v súvislosti s úspešnou azylovou politikou toľko skloňuje Kanada, tak prečo sa neinšpirovať aj jej bodovým systémom, ktorý je férový a transparentný? Do EÚ by tak mohol prísť iba človek, ktorý získa predpísaný počet bodov.
Podobných príkladov by sa našlo viac. Základným predpokladom, aby nový azylový systém mohol fungovať, je akceptovanie faktu, že prerozdeľovanie je buď dobrovoľné, alebo žiadne. Zodpovednosť ani solidaritu nemožno vynucovať.
Samozrejme, je žiaduce aby sme časť zodpovednosti prevzali aj my. Naši občania už mali možnosť zistiť, že migranti ubytovaní v Gabčíkove či asýrski kresťania žijúci pri Nitre nepredstavujú žiadnu hrozbu. Z tohto hľadiska by nemal by problém prijať viac ako doterajších 16 migrantov. Ako však prinútiť niekoho, aby zostal v krajine, kde nechce byť, to je druhá otázka…