Naše jadro, naše okraje

, 28.11.2017 13:00

Na tlačenie sa do jadra Európy máme svoje dôvody. Slovensko nemá šancu dôstojne existovať ako izolovaná entita bez bezpečnostných a politických záruk. Navyše sme totálne otvorenou ekonomikou, čo okrem iného znamená, že životne závisíme od férových dohôd.

Každý krok mimo priestoru Európskej únie znamená pre nás zbytočné komplikácie v jednom i druhom. A každý krok mimo hlavného prúdu integrácie by nás priblížil práve k takému scenáru. Napokon, stačí sa pozrieť k južným susedom.

To však nie je všetko. My chceme byť v hlavnom telese EÚ (nech sa nazýva jadrom alebo inak) aj preto, lebo si myslíme, že tam patríme. Že si tam zaslúžime byť svojou históriou, kultúrou i svojimi predstavami o budúcnosti. Inými slovami, cítime sa Európanmi, ktorých hodnoty sa s hodnotami jadra aspoň v dôležitých veciach prekrývajú.

Najvyšší čas, aby sme to začali dokazovať v praxi. Istanbulský dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu nie je žiadnou okrajovou záležitosťou, ako sa to snažia prezentovať rôzne konzervatívne nátlakové skupiny. Ak je tu niekto okrajový, sú to skupiny, ktoré zámerne skresľujú jeho obsah, aby dosiahli verejný ohlas, ktorým sa potom oháňajú pred politickými predstaviteľmi.

Slovensko prijíma rozličné opatrenia, ktoré pomáhajú riešiť rovnaké problémy ako Istanbulský dohovor, lenže politici sa boja ratifikovať dohovor samotný.

Len čo ktosi nájde rétorický trik, ako skresliť obsah dokumentu tým „správnym“ smerom, začína sa cirkus petícií a výziev. V tých médiách, ktoré sú lenivé dovidieť čo len za najbližší roh, vychádzajú články, podľa ktorých proti dokumentu protestujú desiatky mimovládnych inštitúcií a podobne. Nikoho netrápi, koľko z tých „inštitúcií“ v skutočnosti sídli kdesi v obývačke niektorého zúrivého blogera a ich verejná váha sa limitne približuje nule. Dôležitejšie než masovosť je predsa vyvolanie dojmu masovosti – málokto to ovláda lepšie ako organizátori zúfalo neplatných referend.

Stačí potom pridať politikov, ktorí sa zaklínajú náboženstvom v snahe ulapiť konzervatívne voličské hlasy, a vec je vybavená. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská podpísala Istanbulský dohovor za Slovenskú republiku roku 2011.

V roku 2013 jej nástupca Tomáš Borec posunul termín predloženia dokumentu do vlády: okrem iného práve pre námietky údajnej stovky „inštitúcií“. A možno aj preto, lebo bolo pred prezidentskými voľbami, a tam sa náboženstvom zaklínali viacerí vrátane Borecovho vládneho šéfa. V lete tohto roku staronová ministerka Žitňanská dokument opäť pozdržala. Tentoraz preto, lebo sa na odpor postavil Andrej Danko a jeho partia. No ešte aby nie.

Výsledok? Slovensko síce prijíma rozličné opatrenia, ktoré pomáhajú riešiť rovnaké problémy ako Istanbulský dohovor, lenže politici sa boja ratifikovať dohovor samotný. Okrajové nátlakové skupiny mu totiž prisúdili symbolickú hodnotu: každý, kto sa k nemu prihlási, bude označený za nepriateľa „tradičných rodových vzťahov“. Aj keď v skutočnosti ide iba o bitie, diskrimináciu a útlak. Keď už tak veľmi chceme do jadra, nemali by sme sa báť našich vlastných okrajov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#jadro EÚ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk