V programovom vyhlásení vlády možno nájsť i nasledujúcu pasáž: „Súdna rada je primárne orgánom sudcovskej legitimity… Vláda bude presadzovať, aby nominanti politických mocí (prezidenta, parlamentu a vlády) neboli sudcovia, a tým sa eliminovalo apriórne podozrievanie sudcov nominovaných do tejto pozície politickou mocou zo spriaznenosti s tou-ktorou politickou stranou.“
Keď poslanec Smeru Róbert Madej navrhol nomináciu štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej, na otázku, či v tom nevidí problém, kontroval protiotázkou, či novinári „pochybujú o jej odbornosti“. Odbornosť nabok. Ctený poslanec by mal radšej odpovedať na otázku, či pochybuje o programe vlády, za ktorý vlani sám zdvihol ruku.
Všetci vo vládnej koalícii by sa mali zhodnúť aj na tom, že maslo na ich hlavách je spoločné.
Inými slovami, argument ministerky Lucie Žitňanskej nie je možné zmiesť zo stola. Aj keď Jankovskej sudcovský talár visí päť rokov v skrini, technicky je stále sudkyňou. Zároveň bola štátnou tajomníčkou už za ministra Tomáša Boreca a v tomto období kandidovala do parlamentu za Smer. Madej vyrobil zbytočný konflikt a Smer urobí najlepšie, keď sa nebude správať násilnícky. Nebolo by to iba proti vládnemu partnerovi, ale aj proti programu vlády.
Žitňanskej argumenty by sa zase počúvali o čosi ľahšie, ak by vysvetlila, či jej pripadalo v poriadku, keď začiatkom tohto roka parlament zvolil na návrh SNS za člena Súdnej rady aktívneho sudcu Krajského súdu v Bratislave Romana Huszára. Bolo by čudné a vysvetlenia hodné, ak by sa ministerkine argumenty nevzťahovali na všetky nominácie rovnako.
Čo sa poslaneckých platov týka, Bugár trvá na tom, že ide o konflikt vláda verzus parlament, ktorý musí vláda prehrať, keďže ona je podriadená parlamentu, a nie naopak. Predseda Mostu-Híd však stále zabúda dodať, že premiér môže z takého konfliktu urobiť otázku osudu celej vlády. Partnerom sa to nemusí páčiť – a väčšinou sa im to ani nepáči – ale šéfovia vlád majú právo za takúto otázku vyhlásiť prakticky čokoľvek. Euroval, rovnako ako platy ústavných činiteľov. Jediným riešením, pri ktorom si Robert Fico i Béla Bugár zachovajú tvár a ich spoločná vláda bude pokračovať ďalej, je hľadanie kompromisu.
Prax neustáleho zmrazovania platov je neudržateľná, na čom sa zhodnú všetci. Všetci vo vládnej koalícii by sa však mali zhodnúť i na tom, že maslo na ich hlavách je spoločné. Ani Fico, ani Bugár, ani Danko nebili na poplach dostatočne dôrazne a včas. Možno každý z iných dôvodov, ale vo výsledku je to jedno. Aj otázka, čo urobiť dovtedy, kým nebude na stole nový systém, je preto ich spoločná. Spoločný bude totiž v prípade neúspechu aj osud ich vlády.