V Európe v tomto ohľade neexistuje žiadny „štandard“. U nás sú platy poslancov viazané na priemernú mzdu, v Nemecku sa platy členov Bundestagu odvíjajú od platov sudcov federálnych súdov. Inde používajú iné vzorce a v niektorých štátoch sa žiadneho vzorca nemožno dopátrať.
Náreky, akí sú naši poslanci chudáci, neobstoja. Sú blízko európskeho priemeru, a to nerátame ich paušály a náhrady.
Naši poslanci podľa údajov portálu Euronews z minulého roka zarábali asi 2,3-násobok priemernej mzdy, kým v Taliansku, čo je európsky unikát, zarobili viac ako päťnásobok tamojšej priemernej mzdy. Rozdiel medzi ročným zárobkom nášho poslanca, talianskeho poslanca, ktorý zarobil vyše 167-tisíc eur, a povedzme bulharského poslanca, ktorý zarobil asi 16-tisíc eur, vôbec nevyplýva priamo z rozdielu priemerných miezd v týchto krajinách.
Priemer platov poslancov v Európskej únii predstavoval 2,4-násobok priemerného platu danej krajiny. Naši poslanci sú podľa toho momentálne o čosi podhodnotení, lenže ak by ich platy neboli od roku 2011 zmrazené, boli by, naopak, nadhodnotení. Inými slovami, náreky o tom, akí sú to chudáci, neobstoja. Sú blízko európskeho priemeru, a to nerátame ich paušály a náhrady. Na druhej strane, kam sa hrabú politici, ktorí určite nie sú chudáci, na ľudí, ktorých štát dosadzuje do dozorných rád a manažmentov štátnych firiem. Ten šialený nepomer je naozaj nelogický a mal by sa riešiť. Nie tým, že poslanci teraz dostanú tiež desaťtisícové platy, pravdaže.
Je len na nás, podľa akého vzorca sa budú počítať platy poslancov Národnej rady. Respektíve, je to na nich samotných, keďže oni budú o tom rozhodovať. Už sa tešíme na rozpravu. Počnúc poslancom SNS Antonom Hrnkom, ktorého tak veľmi nasrdila predstava ďalšieho zmrazeného roka, končiac hoci Igorom Matovičom, ktorý celú päťdňovú platovú krízu strávil vykrikovaním o nenažrancoch. Medzi ktorých podľa neho, pravdaže, patrí každý, kto si nemyslí, že večné zmrazenie platov je dobrá myšlienka.
Od človeka, ktorý chce ísť do verejnej služby, sa očakáva trochu iná motivácia než od toho, kto si chce zarobiť v súkromnej sfére. Pravdaže, ak chceme, aby sa naši politici aspoň teoreticky neživili sponzorskými darmi či ulievaním daňových dokladov po povalách, ústavní činitelia by mali mať zabezpečený istý štandard. Ktorý, mimochodom, bohato zabezpečený majú, a to ešte aj po šiestich rokoch zmrazovania platov.
Nehrajme sa na to, že ak zavesíme ich platy na celoštátny priemer, poslanci budú vedení snahou zlepšovať podmienky rovnako pre všetkých. Takto to nefunguje a takéto zjednodušovanie má potom za následok výlevy typu: „Prečo sa uskromňovať, keď ekonomika šliape?“ Veď hej, šliape, len nie každému rovnako, všakže. Neverme tomu, že bohatý politik znamená bohatú krajinu. Je to miliónkrát vyvrátený omyl. Diskusiu o platoch bude treba pozorne sledovať. Koniec koncov sú to stále naše peniaze.