Jeho spor s parlamentom nebol o kompetenciách, pretože to bol spor hodnotový, on však vymenuje troch sudcov Ústavného súdu, pretože inak by prispel k inštitucionálnemu rozvratu v štáte, čo nechce pripustiť. Prezident svoje rozhodnutie vyhovieť výroku Ústavného súdu skrátka podal tak, aby z toho vyznel nie ako ten, čo sa podvoľuje, ale ako ten, kto má vec vo svojich rukách.
O rôznych čudesných, až nepochopiteľných rozhodnutiach Ústavného súdu, o jeho záhadnej pomalosti v niektorých dôležitých prípadoch a podobne sa u nás hovorí a píše, odkedy Ústavný súd máme. K politickému folklóru u nás rovnako patria všemožné naťahovačky medzi politikmi a súdom, ktorý nerozhodne vždy tak, ako by im to vyhovovalo. Napokon, kto by zabudol na výrok o Ústavnom súde ako „ďalšom chorom prvku na scéne“, ktorým sa onehdy blysol politik, ktorý sa riadil všetkým možným, len ústavnosťou nie.
Vždy však platila maxima, podľa ktorej výrok Ústavného súdu je výrokom konečnej inštancie ohľadom výkladu ústavy a ústavnosti, ktorým sú volení predstavitelia povinní sa riadiť, i keby mali na vec úplne opačný názor. Keď sme túto vetu v deväťdesiatych rokoch minulého storočia obúchavali o hlavu Vladimírovi Mečiarovi, nebolo to iba preto, lebo sa k zákonom a ústave správal násilnícky. Bol v tom princíp, ktorý musí platiť na všetkých. Ak prestane v štáte platiť dohoda o rozhodujúcej konečnej inštancii, začne sa rúcať celá stavba. A práve tak, ako z histórie dokázaných justičných omylov nijako nevyplýva právo nepodrobiť sa výroku nejakého súdu, výhrady k práci ústavného súdu neumožňujú nerešpektovať jeho výroky.
Výrok Ústavného súdu je výrokom konečnej inštancie ohľadom výkladu ústavy a ústavnosti, ktorým sú volení predstavitelia povinní sa riadiť, i keby mali na vec úplne opačný názor.
Včerajšie slová Andreja Kisku o tom, že to on sa rozhodol ukončiť svoj spor s parlamentom, preto vyzneli dosť zvláštne: ak by sa rozhodol „neukončiť ho“, znamenalo by to, že nerešpektuje nález Ústavného súdu, čo v našom ústavnom poriadku znamená, že vedome porušuje ústavu a vystavuje sa tak hrozbe odvolania. Otvoril by tak dvere ústavnej kríze, ktorá by neprospela absolútne nikomu. Kiska sa teda normálne radšej podvolil výroku Ústavného súdu – a v danej situácii to bolo správne rozhodnutie –, hoci tento krok sprevádzal rečami, ktoré ten súd stavajú do pozície predĺženej ruky konkrétnej politickej moci.
Jánošíkovské reči typu: „Dnes som prehral, ale počkajte, ešte sa porátame!“, nie sú ničím novým. Používajú ich politici, ktorí pritom hľadia na svoj voličský potenciál a na svoj imidž, ktorý nesmie byť jednou porážkou príliš pošramotený. Inými slovami, keď niekto premýšľa o tom, či Kiska má alebo nemá nejaké politické ambície siahajúce za jeho prvý prezidentský termín, včerajšie vyhlásenie ho muselo presvedčiť, že v Prezidentskom paláci držia ešte všetky zadné dvierka otvorené.