Dobrá stovka stredovekých hradov na takom malom území, ako je Slovensko, začlenených do malebnej prírody, patrí medzi európske rarity.
V posledných rokoch do mnohých z nich vdychujeme život čiastočnou obnovou a konzerváciou múrov. Spolu s poskytovaním možnosti zárobku pre nezamestnaných prichádzajú turisti, ktorí nie sú ochotní minúť iba dve-tri eurá na vstupné prehliadky, ale hľadajú i reštauračné, ubytovacie a ďalšie služby. Spiace krásavice sa prebúdzajú a s nimi i regióny. Nie sú to však len hrady. Slovensko ponúka takmer 10-tisíc hnuteľných kultúrnych pamiatok, kostoly, kaštiele, meštianske domy, priemyselnú i ľudovú architektúru… Často ide o zabudnuté, zaprášené, no originálne drahokamy, ktoré treba vyleštiť a prebrúsiť.Bez entuziazmu je to nemysliteľné. Nejde iba o financie, no aj o legislatívne polienka hádzané nadšencom pod nohy, nezmyselnú byrokraciu, nedostatok odborníkov či pretrvávajúce predsudky typu: „Čo už s tou starou barabizňou?!“
Preto sa nečudujme, že sa existencia vyše štyroch tisíc historických objektov ocitla vo vážnom ohrození, rok čo rok ich niekoľko zanikne. Tu neplatia prírodné zákony, že kalamitou zničený les po polstoročí znova vyrastie. Ľahostajnosť zodpovedných a bezohľadnosť developerov dávajú za osudom mnohých pamätihodností definitívnu bodku.
Vláda schválila o päť minút dvanásť dokument Stratégia ochrany pamiatkového fondu. Ak sa z neho rozumné návrhy v najbližších rokoch nepretavia do praxe, tak architektonickým klenotom budeme už iba vyzváňať do hrobu.