Nie je nič prekvapujúce, že ešte dlho po páde Berlínskeho múru našinec prechádzajúci cez hranice smerom na západ pociťoval nepríjemné chvenie v žalúdku, spôsobené obavami, či sa predsa len niečo nestane. A keď potom po 21. decembri 2007 hranica zmizla a my sme sa stali súčasťou schengenského priestoru, musel sa cítiť ako v inej dimenzii.
Je preto pochopiteľné, že Slováci považujú voľný pohyb osôb za jednu z najväčších výhod Európskej únie (podľa posledného Eurobarometra ho podporovalo až 85 % opýtaných).
Možnosť slobodne sa pohybovať v rámci schengenského priestoru je nepochybne jedným z najväčších úspechov európskej integrácie. Tým, že niektoré krajiny EÚ zavádzajú kontroly na svojich hraniciach, sa však tento výdobytok ocitol v ohrození.
V súvislosti s tým, ako sa Európou pred dvomi rokmi prehnala migračná vlna a ako zrazu prestali platiť všetky pravidlá, je až úsmevné, koľko zahraničných politikov pred naším vstupom do Schengenu navštívilo slovensko-ukrajinskú hranicu, aby sa na vlastné oči presvedčili, či je naša krajina dostatočne pripravená. Preto je zvláštne, že teraz v EÚ zaznievajú hlasy, ktoré ochranu vonkajšej hranice vlastne spochybňujú.
Aj keď hermetický uzavrieť hranice nie je možné, na to aby sme nemuseli znova stáť na pasových kontrolách v Bergu a inde, treba posilniť ochranu vonkajšej hranice Schengenu a zároveň zreformovať schengenský vízový systém. To nie je fráza, to je nevyhnutnosť.