Lenže keď bývalý americký prezident v odľahčenom interview s britským princom Harrym kritizoval zneužívanie sociálnych médií nezodpovednými lídrami, vôbec to nemuselo platiť iba na súčasného prezidenta USA.
Na to, aby sme na prahu roku 2018 vedeli, že sociálne siete môžu byť síce fajn pre zvolávanie kamarátov na žúr či na debatu o koníčkoch, na vážne debaty sú však celkom nesúce, pravdaže nepotrebujeme amerického prezidenta. Spôsob, akým sa z pobytu na Facebooku či Twitteri, kde môžete svojich „priateľov“ rýchlo nadobúdať a ešte rýchlejšie ich vyhadzovať, stáva život v informačnej bubline, je už dnes presne popísaný. Mnohí ľudia sa na sociálnych sieťach stávajú zajatcami vlastných predsudkov, pretože sa prirodzene postupne obklopujú iba „priateľmi“, ktorí zdieľajú rovnaké názory. Z utópie globálnych komunít, ktoré sa vďaka sieťam navzájom obohacujú a spoznávajú, sa stáva dystopia neurotikov, ktorí na seba vo virtuálnom priestore chrlia najodpornejšie urážky, zatiaľ čo v realite nie sú schopní zmysluplnej komunikácie.Siete sú ako droga, ktorá človeku umožňuje vyzliecť sa z kože sociálnych a civilizačných zábran a vyrevať do sveta svoje domnelé necenzurované ja. Nečudujme sa závislým, že takáto virtuálna existencia je pre nich časom skutočnejšia ako reálny svet. V ňom také domnelé necenzurované ja môže dostať hocikedy i po papuli.
Donald Trump, ktorý sa po celý svoj dospelý život vtieral na stránky newyorského bulváru, aby sa napokon stal hviezdou televíznej reality šou, je rovnako aktívnym používateľom sociálnych sietí, ako aj ich cieľovým objektom. Jeho tirády na Twitteri boli známe dávno predtým, ako sa vôbec rozhodol kandidovať na prezidenta. Od chvíle, keď tak urobil, sa však stal hrdinom ľudí, ktorí sa svoje domnelé necenzurované ja, často z pochopiteľných príčin, báli preniesť z počítača do ulice.
Trump sa postavil na čelo boja za prevrátenie reality: médiá, ktoré sa usilujú popisovať realitu, sú vraj falošné, zatiaľ čo bezuzdné výmysly virtuálneho alter ega sú „reálne“.
On im to umožnil, ba čo viac, postavil sa na čelo boja za prevrátenie reality: médiá, ktoré sa krvopotne a nedokonalo usilujú popisovať realitu, sú „fake“, falošné, zatiaľ čo bezuzdné výmysly virtuálneho alter ega, ktoré si môže každý na internete založiť niekoľkými klikmi myšou, sú „reálne“. Nebezpečné by to bolo, aj keby bol Trump noblesným a v podstate osvieteným politikom. Takto je to nielen nebezpečné, ale i nevkusné a odpudzujúce.
Trumpom sa to však nezačína, ani nekončí. Vlna facebookovej demokracie, degradujúcej spoločenskú diskusiu na slogany a „lajky“, prišla ešte pred ním. Poznáme ju. Práve tak ako poznáme odmietanie reality a snahy o jej nahradenie konšpiráciami a mytológiou. Výkriky proti „politickej korektnosti“, za ktorými sa neskrýva úprimné úsilie o oslobodenie jazyka, ale len pokusy zvliecť z nás civilizačnú kožu a dať priechod domnelému necenzurovanému ja našej spoločnosti. Párkrát v dejinách sa to už na chvíľu podarilo, a nikdy to dobre nedopadlo.