Kdesi na začiatku bubliny nehnuteľností, ktorej prasknutie pred desiatimi rokmi odštartovalo globálnu krízu, bol zámer, „aby si každá americká rodina mohla dovoliť svoj vlastný domov“. Na neregulovanom trhu sa program zvrhol na bezuzdné požičiavanie ľuďom, ktorých finančné možnosti prinajlepšom viseli na tenučkej nitke. Stačil ekonomický otras, ktorý pretrhol nitky, a spustilo sa domino. Úpadok individuálnych dlžníkov odštartoval pád absurdného trhu s derivátmi, čo boli v tomto prípade vlastne zlé úvery obchodované v balíčkoch pod eskamotérskou legendou, podľa ktorej, keď sa nejaký dlh na trhu niekoľkokrát predá a zase kúpi, už ani vlastne nezáleží na tom, či sa raz splatí. Ukázalo sa, že na tom vždy záleží.
U nás nikto nemusel podobný projekt oficiálne vyhlasovať. Slovensko je dlhodobo na chvoste Európy v podiele nájomného bývania. V Európe sú bežné krajiny, kde viac ako polovica obyvateľov býva v nájomných bytoch či domoch, na Slovensku je to sotva pár percent. Zatiaľ čo reštituenti vypínali nájomníkom elektrinu a developeri sa vrhli na stavby luxusných bytoviek pre smotánku, naše panelové sídliská sa zaplnili hrdými majiteľmi nehnuteľností… Mať svoju vlastnú nehnuteľnosť nie je nijakým špecifickým „slovenským snom“. Je to v podstate jediný spôsob, ako sa na Slovensku dopracovať k nejakému bývaniu. A jediná cesta k nemu vedie pre drvivú väčšinu ľudí cez hypotéku. Okrem toho, že i tu treba hľadať jednu z príčin nízkej ochoty Slovákov sťahovať sa za prácou, je to aj hlavný dôvod našej vysokej zadlženosti.Milión „živých“ exekúcií možno napovedá čosi o nízkej finančnej gramotnosti obyvateľstva. Ale tiež o gangsterskom exekútorskom systéme, ktorý sa až v poslednom čase začína poľudšťovať, dodajme. Lenže pôžičky na televízory či práčky sotva môžu čo do objemov konkurovať pôžičkám na nehnuteľnosti. Splátkové maloobchodné predaje asi nebudú hlavnou príčinou, prečo sú Slováci viac zadlžení, ako obyvatelia štátov, kde majú ľudia oveľa vyššie príjmy ako my. Napokon, čísla jasne ukazujú, že kým spotrebné pôžičky rastú iba pomaly, úvery na bývanie zažívajú u nás multimiliardový boom.
Na jednej strane nás to vlastne môže tešiť: ekonomický rast, klesajúca nezamestnanosť a nízka inflácia otvorili trh s hypotékami aj ľuďom, ktorí by ešte pred desiatimi rokmi nepripadali do úvahy. Na druhej strane, riziká sú reálne i pri našej tuhšej regulácii, ako bola tá americká z prelomu milénia. Koľko nitiek, na ktorých visia naše hypotéky, sa pretrhne pri najbližšom zakopnutí ekonomiky? A s akým celkovým efektom? Pamätajme, že vždy záleží na tom, či sa dlh splatí, alebo nie.
Protiliek je v našom prípade dobre známy: nechýbajú nám ďalšie prímestské satelity, ale nájomné bývanie, ktoré by prečistilo trh s hypotékami a odľahčilo aj našu individuálnu zadlženosť.