Lenže samostatná Slovenská republika už svojím vekom predbehla všetko, čo jej v dvadsiatom storočí predchádzalo, s výnimkou c. a k. mocnárstva, ktorému poslednú ranu zasadila prvá svetová vojna.
Dnešná Slovenská republika je tu dlhšie, než tu bola medzivojnová Československá republika. Oveľa dlhšie, ako vojnový štát poplatný Hitlerovi a jeho ríši. Trvá dlhšie, než koľko vydržala povojnová ľudová demokracia, dlhšie, než socialistické Československo do roku 1968, dlhšie, ako potom normalizačná federácia aj s tým krátkym apendixom ponovembrovej ČSFR. Povojnový režim komunistickej ideológie sa možno pri spätnom pohľade javí ako monolit, lenže prísne vzaté, boli to úseky meniacej sa štátnosti a do určitej miery aj ideológie. A súčasná Slovenská republika je tu dlhšie, ako tu bol ktorýkoľvek z nich. Celá jedna generácia dnes už dospelých mladých ľudí nepozná nič iné.
Slovenská republika svoju zrelosť potvrdí aj tým, že sa môže bez komplexov hlásiť k reálnej, nie vybájenej histórii.
To však neznamená, že sa môže súčasná republika od svojich predchodcov len tak odstrihnúť. Mnohé, ak nie väčšina, z konfliktov, ktoré formujú dnešný život našej spoločnosti, majú svoje korene v minulosti. Už ten prvý a základný, ktorý sa rokmi stále vracia ako ozvena. Každý, kto pri pohľade na históriu dáva prednosť realite pred rojčením, dobre vie, že založenie prvej Československej republiky znamenalo vzkriesenie slovenského národa a jeho premenu na spoločnosť s vlastným plnohodnotným životom. Pri všetkých jej nedostatkoch, dvadsať rokov existencie prvej republiky položilo základy alebo umožnilo rozvinúť všetko, o čo sa slovenská spoločnosť odvtedy mohla opierať. Počnúc inštitucionalizovaním všetkých aspektov národného života, končiac vybudovaním povedomia o demokracii, ktorá bola u nás v kontexte strednej Európy tých čias bez preháňania vzorová.
Konflikt, v rámci ktorého sa ľudáci pokúsili vymazať prvú ČSR z histórie, tvrdiac, že zakladajú slovenský štát bez tejto kontinuity na celkom iných historických (v lepšom prípade silne idealizovaných, v horšom celkom vybájených) základoch, žije v našich moderných dejinách ako freudovský komplex vyrážajúci z národného podvedomia. Nejde iba o samozrejmý príklad pohrobkov ľudáctva a neofašistov. Tento konflikt vedome zneužívali napríklad mečiarovci pri zakladaní terajšieho štátu: zvonka sa rozdelenie česko-slovenskej federácie mohlo javiť ako mierumilovný, pokojný a rozumný proces, každý, kto bol v tom čase dospelý, však vie, že u nás vnútri to taká idyla nebola.
Dnes pri pohľade na Slovenskú republiku vidno, aký nezmyselný konflikt to je. Slovenská republika nepotrebuje dosiahnuť zrelosť oidipovskou otcovraždou. Naopak, svoju zrelosť potvrdí aj tým, že sa môže bez komplexov hlásiť k reálnej, nie vybájenej histórii. Bez komplexov môže stáť aj uprostred európskeho spoločenstva. Svojich démonov dokážeme odprevadiť do dejín vlastnými silami. Už sme to neraz dokázali.