Súčasné protesty v Iráne sú výsledkom nevyriešených sociálnych, ekonomických a politických problémov v krajine. Na rozdiel od roku 2009, keď Iránci naposledy masovo demonštrovali proti zrejme sfalšovaným prezidentským voľbám v uliciach Teheránu, teraz protestujú najmä mimo hlavného mesta, čo znamená, že potlačiť tento odpor bude pre režim ťažšie. Povedať však, že sa odohráva na periférii, je trochu nemiestne, už len z toho dôvodu, že demonštrácie sa o. i. konajú aj vo viac ako 3-miliónovom Mašdade, čo je druhé najväčšie mesto v Iráne.
Štyri desaťročia „islamskej republiky“ zanechali na krajine výraznú stopu a nahromadené problémy už nenechávajú ľudí ľahostajnými. Viac ako 40 percent z 82 miliónov obyvateľov žije pod hranicou chudoby, v niektorých vidieckych oblastiach je toto číslo ešte oveľa vyššie. Zhruba 11 miliónov ľudí žije v slumoch okolo veľkých miest a štvrtina mladých ľudí vo veku od 15 do 24 rokov je nezamestnaná, pričom aj absolventi vysokých škôl si nachádzajú uplatnenie len veľmi ťažko. Všadeprítomná je korupcia.
Nespokojnosť so sociálnou situáciou bola jedným z dôvodov, ktorá v roku 1979 vyniesla k moci ajatolláha Chomejního. A história sa niekedy zvykne opakovať…
Na druhej strane v krajine prakticky neexistuje negramotnosť, je tu silná vrstva vysokoškolsky vzdelaných ľudí a viac ako polovica zo všetkých obyvateľov sa narodila po islamskej revolúcii v roku 1979. Ich najdôležitejšou „zbraňou“ je internet a mobilné telefóny, pomocou ktorých sa môžu dozvedieť, čo sa deje a rýchlo sa zorganizovať.
Paradoxne, Irán je prosperujúcou krajinou, ktorá získava zdroje najmä z vývozu ropy (len za minulý rok to bolo viac ako 500 miliárd dolárov). Peniaze však neboli použité na boj proti chudobe a nezamestnanosti, no veľká časť bola investovaná do náboženských a ideologických inštitúcií, ktoré sú blízke štátu a podporujú režim. Obrovské množstvo peňazí išli na vývoj raketových programov a v neposlednom rade miliardy dolárov boli vynaložené na podporu Asadovho režimu v Sýrii, Hizballáhu v Libanone či šíitskych rebelov v Jemene.
Je pochopiteľné, že Irán sa usiloval o zrušenie sankcií, ktoré naň uvalila EÚ a v dôsledku ktorých mal Teherán zakázaný vývoz ropy. Ekonomika nimi značne trpela, čo ohrozovalo stabilitu režimu.
Lenže od ich zrušenia už uplynuli dva roky a ľudia zatiaľ nepocítili žiadnu zásadnú zmenu, a preto vyšli do ulíc. Pravdepodobnosť, že uspejú, nie je veľká, lebo ak režim nasadí Revolučné gardy, ktoré už v minulosti ukázali, že akýkoľvek odpor dokážu potlačiť s nesmiernou brutalitou, bude rýchlo po vzbure. Na druhej strane sa Teherán nemôže hrať na regionálnu veľmoc a pritom nechať žiť v biede skoro polovicu národa. Pretože tak ako nezvládol preteky v zbrojení Sovietsky zväz, môže na svoje mocenské ambície doplatiť aj Irán. Tam, kde ľudia už nemajú čo stratiť, vyjdú do ulíc a nezastaví ich nik. Napokon, Irán s tým má vlastnú skúsenosť. Nespokojnosť so sociálnou situáciou bola jedným z dôvodov, ktorá v roku 1979 vyniesla k moci ajatolláha Chomejního. A história sa niekedy zvykne opakovať…