Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu.
Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne.
A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom.
Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné.
Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“