Až tretinu pôdy označil za ohrozenú dusičnanmi, ktoré pochádzajú z intenzívneho poľnohospodárstva. To by, samozrejme, aj mŕtvym pohlo. Našťastie nie sme svedkami novej fipronilovej kauzy, naopak, počet území zraniteľných dusíkom, ide prevažne o najúrodnejšie oblasti, klesá.
To však neznamená, že v hospodárení na pôde je všetko s kostolným riadom. Za necelé tri desaťročia prešlo poľnohospodárstvo takými zmenami, aké si roku 1989 vedel málokto predstaviť. Bol to čas, keď Slovensko malo dosť svojho obilia, mlieka, mäsa, zeleniny aj ovocia. V posledných rokoch väčšinu potravín s výnimkou múčnych výrobkov dovážame. Vlastne ani to už nie je pravda, pretože chlieb dopekajú v reťazcoch z mrazeného cesta dovezeného spoza hraníc.
Slovenská pôda nedáva to, čo by mohla. Rozpadol sa totiž spracovateľský priemysel. Keď sprivatizované mliekarne a mäsokombináty prestali poľnohospodárom platiť, tí začali zatvárať farmy a zvieratá lacno vypredali. Tu kdesi možno vystopovať začiatok nie normálneho gazdovania na pôde, keď sa väčšina podnikov uchýlila k ako–tak ziskovej rastlinnej výrobe.
Za mnohé si môžeme sami a mnohé „trapasy“ vyrobila i orientácia Európskej únie na tzv. energetické plodiny, teda kukuricu a repku. A tak namiesto fabrík na potraviny vyrástli etanolové prevádzky, pretože sa biozložky začali povinne pridávať do klasických benzínov či nafty. Vrcholom všetkého boli bioplynové stanice. Pôvodne mali slúžiť na likvidáciu odpadov živočíšnej výroby. Namiesto toho začali farmári bioplynky kŕmiť silážnou kukuricou.
Kam vlastne dospelo moderné a Bruselom štedro dotované poľnohospodárstvo? Teraz často počuť otázku: Toto sme chceli? A čo sa medzitým deje s pôdou? Čoraz viac jej chýbajú kvalitné organické hnojivá, najmä tie, ktoré sme poznali pod označením maštaľný hnoj. Ak nechováme dobytok, nemôžeme ich mať dosť, a preto čoraz viac farmári siahajú k priemyselným hnojivám.
Žijeme zo starej úrodnosti pôdy, z toho, čo nám zanechala generácia poľnohospodárov, ktorá už iba z priedomia sleduje, čo to stvárame. To, čo sa deje, však nie je iba vecou poľnohospodárov, ktorí boli zahnaní do slepej uličky. Je to vec nás všetkých. Na pôde súčasným vlastníkom veľmi nezáleží, najradšej by ju predali pod automobilky a satelitné sídliská. A vláda? Nielen táto, aj tie predchádzajúce naháňajú investorov po celom svete, ale čo sa im deje pod nosom, nevidia alebo nechcú vidieť.
Tu nejde len o tretinu pôdy ohrozenej dusičnanmi, ale o to, ako vôbec pôdu a poľnohospodárstvo vníma celá spoločnosť. Až príliš všetko, aj pôdu, meriame cez peniaze. Lenže na pôde sa odohráva všetok život, je to stredobod kolobehu všetkých látok, aj dusičnanov, súčasť veľkej látkovej výmeny v prírode. Dobre spravovaná spoločnosť si pôdu váži. Ten, kto ju dobre a správne obrába, sa nemusí obávať o budúcnosť. My zatiaľ vo veľkom vozíme potraviny zvonka a pôda sa nám mení pred očami. Nie k lepšiemu.