Ktovieaká zábava to pritom nie je. Pre atmosféru v spoločnosti je samozrejme vážne, keď sa komunikácia najvyšších ústavných činiteľov mení na výmenu invektív. Lenže charakter Slovenska sa nevyrieši „diskusiou“ o tom, kto býva v koho dome a kto koľko prelietal na štátnu útratu. Charakter spoločnosti môžu meniť oveľa nenápadnejšie veci, akurát s o to dlhodobejšími účinkami.
Vo virvare po voľbách do VÚC neprávom trochu zanikol jeden detail: Smer v župách utrpel straty, za ktoré si mohol sám, to zaznelo zo všetkých strán. Menej už zaznievalo, že z toho profitovala (azda okrem Bratislavy) v prvom rade konzervatívna a ultrakonzervatívna pravica. Nie Richard Sulík, ale OĽaNO malo dôvod oslavovať. To OĽaNO, ktoré sa deklaruje ako otvorené, no ktoré sa v realite okrem slovnej dyzentérie svojho predsedu najviac vyznamenáva fundamentalistickými sklonmi svojich predstaviteľov. Vrátane predsedu, ktorý je v populizme taký dôsledný, že doň zahŕňa aj obyčajné dedinské predsudky.
Keď Andrej Kiska na stretnutí s náboženskými predstaviteľmi vyhlási, že politici musia zosilňovať hlas cirkví, buď neporozumel ústave, na ktorú prisahal, alebo ju vedome ignoruje.
Ak majú byť politickou protiváhou Roberta Fica exorcisti a bojovníci kultúrnych vojen proti Európe, potom amen s nami bez ohľadu na to, čo si o tom Ficovi vlastne myslíme. A nemýľme sa, už spomenutý Sulík bude takému stredoveku ochotne robiť bankára, veď v podstatnej časti „nehmotnej“ agendy už dokázal zájsť takmer tak ďaleko ako títo „očisťovači“ Slovenska a Európy. V niečom možno už i ďalej.
Keď Andrej Kiska na stretnutí s náboženskými predstaviteľmi vyhlási, že politici musia zosilňovať hlas cirkví, buď neporozumel ústave, na ktorú prisahal, alebo ju vedome ignoruje. Nezáleží na tom, či to robí v obvyklej snahe „povedať niečo pekné“ v úsilí hľadať si vplyvných spojencov v súťaži o to, kto je z dvojice prezident a predseda vlády ten nemorálnejší, alebo preto, lebo vycítil závan staronového politického vetra. Hovorí to ako prezident. Smutno vtipné je, že prítomný minister kultúry za Smer bol ten posledný, kto by hlave štátu čosi podobné vyčítal. Marek Maďarič, ktorý vyhlasuje, že odluka cirkvi od štátu nie je problém a v princípe sa nič na ich vzájomnom vzťahu meniť nebude, patrí totiž, čo sa „hlasu cirkvi“ týka, u nás dlhodobo k popredným zosilňovačom. Veru, premiér a prezident sa u nás môžu hádať o všetkom možnom, ani jeden však nikdy neobviní toho druhého zo sprenevery ideálov sekulárneho štátu. Cirkvi sú u nás politická sila a politici aktívne súťažia o ich priazeň, ústava-neústava.Jedna vec je, že cirkvi majú u nás na šírenie hlasu dosť a dosť obvyklých kanálov. Druhá vec je, že politici podľa ústavy medzi ne patriť skrátka nesmú. Tretia vec je, že bez ohľadu na individuálne rozdiely medzi jednotlivými aktérmi takáto politika vždy nakoniec chodí v celom balíku: zosilňovači, biskupi, exorcisti, hlinkovci atď. Stačí pohľad na sever či na juh: Slovenská podoba by mala oproti susedom určite nejaké tie svoje „špecifiká“, to však nie je upokojujúca myšlienka.