Amnestia na exekúcie by mala byť samozrejmým pokračovaním boja štátu proti úžerníckym úrokom, za ochranu spotrebiteľov, proti neopodstatneným pokutám, poplatkom a príplatkom, za ochranu proti takzvaným šmejdom a podobne.
Nehovoriac o boji za slušnejšie pravidlá samotných exekúcií. Jeho súčasťou je aj nedávno novelizovaný inštitút osobného bankrotu, ktorý však, ako správne pripomína Lucia Žitňanská, nerieši problém miliónov exekúcií zaťažujúcich štát a likvidujúcich život ľuďom, z ktorých beztak často už nikto nič nevyžmýka.
Takmer milión ľudí u nás žije život v tieni viac ako tri a pol milióna exekúcií. Nepochybne by sa medzi nimi našli prípady takých, ktorí sa zadlžili už zámerne s vedomím, že svoju dlžobu nezaplatia. Koľko takýchto jednotlivcov však môže pripadať na desaťtisíce obetí šmejdov, čo im agresívnym spôsobom vnútili nákupy predražených brakov? Koľko reálnych podvodníkov pripadá na tisíce obetí iných podvodníkov?
Takmer milión ľudí u nás žije život v tieni viac ako tri a pol milióna exekúcií.
Na adresu ľudí, ktorí sa ocitli v dlhovej pasci a sú na nich preto uvalené exekúcie, pritom vôbec nie je potrebné moralizovať či dovolávať sa ľudského súcitu. Štát predsa už v uplynulých rokoch skonštatoval napríklad, že úžernícke úroky nebankových pôžičkových spoločností boli nemorálne a neopodstatnene vysoké a stanovil ich zákonný strop. Poriadok sa začal robiť i v exekúciách, ktorých ceny vďaka pokutám a úrokom z nich často mnohonásobne prevýšili pôvodne vymáhaný dlh. Rovnako máme už aspoň nejaké zákony zaoberajúce sa takými obchodnými zmluvami, ktoré ľudia uzavreli pod nátlakom alebo pod falošným dojmom z nepravdivých či zamlčaných informácií.
Isteže, neslušné úroky a agresívne praktiky, hoci boli vždy nemorálne, neboli protizákonné až dovtedy, než ich nejaký zákon za také nevyhlásil. Navyše sa predpokladá, že každý človek, ktorý je spôsobilý na právne úkony (napríklad podpis zmluvy o úvere či o predaji a nákupe), je aj zodpovedný za následky svojho konania. Vyhlásiť však, že žiadne exekúcie sa preto z princípu amnestovať nesmú – bez ohľadu na to, čo ich vlastne vyvolalo – je tak trochu, ako volať po zrušení otroctva bez oslobodenia otrokov, ktorí boli zotročení „ešte legálne“. Nedáva to zmysel a stavia to spravodlivosť aj morálku na hlavu.
O technických detailoch kritérií výberu, ktorých skupín ľudí sa exekučná amnestia má týkať a do akej miery, prípadne o tom, čo presne sa má následne stať so samotnými dlhmi, možno pravdaže diskutovať. O tom, že takýto krok by nielenže nebol nesystémový, ale naopak, že by bol logickým pokračovaním mnohých doterajších krokov, však netreba pochybovať.