My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti.
Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička.
Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu?
Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili.
Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje.