Protikandidát Jiří Drahoš nedokázal dve veci. V prvom rade nedokázal pred druhým kolom prezidentskej voľby zmobilizovať viac nerozhodnutých voličov, či tých, ktorí v prvom kole nevolili vôbec. Predovšetkým však nedokázal zmenšiť tábor voličov Miloša Zemana.
V prvej televíznej debate sa predstavoval takmer ako akási soft verzia Miloša Zemana, lenže voliči Miloša Zemana dali prednosť originálu, bez ohľadu na politickú etiku či estetiku. V druhej debate sa Drahoš snažil voči prezidentovi v niektorých témach vymedziť agresívnejšie, lenže nerozhodnutí voliči nemohli nepostrehnúť, že väčšinou ide opäť viac o formu, ako o obsah.
Na rozdiel od neautenticky pôsobiaceho Drahoša, Zeman, hocako hendikepovaný zdravím a životným štýlom, ukazoval, že je ešte stále obratným politickým hercom. V prvej debate zahral svojim obdivovateľom agresívnu, sarkastickú a jedovitú postavu, ktorú majú radi. V druhej debate, témami i celkovým ladením zameranej na širšie publikum, stvárnil politika, ktorý je v prípade potreby schopný nasadiť miernejší, chvíľami možno dokonca až štátnický tón. I keď v podstate nehovorí nič zásadne odlišného od toho prvého prípadu.
Namiesto nádeje, že Zeman sa bude vo svojom poslednom politickom angažmán viac krotiť, je tu teda skôr obava, že už nebude mať vôbec žiaden dôvod akokoľvek sa tlmiť.
Zatiaľ čo pre Jiřího Drahoša bola nerozhodnosť a neurčitosť jeho postojov výrazným mínus, Miloš Zeman používa neistotu o tom, čo urobí nabudúce, ako svoju najväčšiu zbraň. Niet dôvodu myslieť si, že v jeho druhom a poslednom prezidentskom období to bude inak.
Na jednej strane je pravda, že Zeman už nebude vo svojich rečiach a činoch obmedzovaný potrebou myslieť na svoje prípadné znovuzvolenie. Na druhej strane však platí, že aj tie najkrikľavejšie z jeho súčasných postojov možno vystopovať dozadu až kdesi k začiatkom jeho politickej kariéry. Tie si nevymyslel niekedy počas posledných rokov na Pražskom hrade. Zastával ich odjakživa, čas akurát uberal na civilizovanosti slov, ktorými ich vyjadroval.
Namiesto nádeje, že Zeman sa bude vo svojom poslednom politickom angažmán viac krotiť, je tu teda skôr obava, že už nebude mať vôbec žiaden dôvod akokoľvek sa tlmiť. Vysmiaty Tomio Okamura, stojaci na spoločnom pódiu so staronovým prezidentom sotva meter od neho, bol v tomto výrečnejším signálom, ako útešné špekulácie niektorých komentátorov.
Česko predbežne žiadne chladnutie hláv nečaká. Protizemanovský tábor bude len ešte o čosi frustrovanejší a zemanovský tábor ešte o čosi víťazoslávnejší. Pred všetkými, ktorí sa cítia Zemanovým prezidentským vystupovaním urazení a znechutení, stojí teraz aspoň jedna kladná povinnosť. Budúce prezidentské voľby v Česku sa odohrajú už bez účasti uhrančivej Zemanovej postavy. Či chcú, či nechcú, antizemanovaci sa budú musieť sústrediť na to podstatné: tváre kandidátov sa môžu meniť donekonečna ako v panoptiku, naozajstná zmena sa však musí začať u voličov.