V druhom kole volieb sa potom nielenže zvýšila voličská účasť oproti prvému kolu, ale Zeman samotný si oproti prvému kolu polepšil o neuveriteľných 900-tisíc hlasov. Dokázal tak, že napriek predstavám komentátorov prvé kolo zďaleka nevyčerpalo jeho voličský potenciál. Zeman síce vedie, ale keď sa k Jiřímu Drahošovi pridá aspoň polovica voličov kandidátov z prvého kola, bude to mať v suchu, pretože Zeman už nemá veľmi kde brať ďalších, hovorilo sa po prvom kole. Omyl.
Dôvody, prečo to nestačilo, sa teraz prirodzene hľadajú predovšetkým u samotného Drahoša. V médiách sa o nich hovorilo hneď po prvom kole, i keď vtedy ešte väčšinou s nádejou, že v druhom kole sa buď dramaticky zlepší Drahošov nemastný-neslaný profil, alebo že aspoň väčšia časť voličov pochopí, že v hre je viac ako len otázka, kto bude nájomníkom na Hradčanoch v nasledujúcich piatich rokoch.
Toxická atmosféra, ktorá raz môže Česko postrčiť na – či dokonca za – okraj Európy, nie je až taká závislá od toho, či je Zeman na Hrade, alebo nie.
Ani jedno z toho sa, ako vieme, nesplnilo. Drahoš vajatal a vyžaroval neistotu ohľadom toho, akým by bol vlastne prezidentom. Je však jediným, koho si tu treba všímať? A obrátene: je Zeman jediným, koho je možno viniť z toho, že minimálne polovica politicky aktívnej českej populácie buď na „veľké“ otázky miesta Českej republiky v Európe a vo svete a budúcnosti liberálnej demokracie v Česku nereflektuje, alebo dokonca zámerne volí proti nim?
Tak napríklad, nebola to Zemanova vláda, kto pred desiatimi rokmi organizoval české predsedníctvo v Európskej únii pod heslom „Európe to osladíme“ a lišiacky pritom žmurkal na publikum, aby aj tým pomalším došla dvojznačná pointa. Nebol to Zeman na Pražskom hrade, kto odmietal podpísať Lisabonskú zmluvu explicitne kvôli kapitolám o ľudských právach. Zeman nebol prvým ani jediným, kto začal brojiť proti mimovládkam a aktivistom, kto zosmiešňoval a ponižoval každú iniciatívu, ktorá nevyšla z nejakého straníckeho sekretariátu. Zeman je možno spolutvorcom, ale určite aj produktom prostredia, v ktorom straníci nevyberavo napádajú názory a prácu kohokoľvek, kto si dovolí rozprávať nahlas a nemať pritom bumážku v podobe voličov.
Je pravda, že momentálne je medzi vrstvou privilegovaných, ktorí ľuďom nahovárajú, že spolu s nimi vedú boj proti nejakým „protiľudovým“ elitám, v Česku najpopulárnejším. Pravda je však i to, že toxická atmosféra, ktorá raz môže Česko postrčiť na – či dokonca za – okraj Európy, nie je až taká závislá od toho, či je Zeman na Hrade, alebo nie. Zabudli komentátori napríklad na parlament? Ak to chce ktokoľvek zmeniť, musí začať práve tou atmosférou. Postaviť vhodnejšieho kandidáta do boja o Hrad je až ten posledný krok.