Druhá rovina zase obsahu toho, ako u nás funguje a prekvitá partokracia. Jej názov môže byť totožný s tým prvým.
V časoch mečiarizmu si museli premiérovi oponenti dávať ohromný pozor na všetko, čo by sa mohlo použiť proti nim. Aj vo financiách. Pádom Vladimíra Mečiara však nastal pre mnohých z nich zlatý vek: zábrany spadli a sponzorom už nešlo o to držať pri živote ideologickú opozíciu, ale zaistiť si miesto pri hodovacom stole.
A hodovalo sa. Inak ako za Mečiara, ale hodovalo. V privatizácii, pri štátnych zákazkách, pri výbere dodávateľov a subdodávateľov, pri „ošetrení“ potrieb toho-ktorého biznisu správnymi zákonmi v parlamente. Jedinou starosťou bolo, ako kamuflovať fakt, že tí, čo hodujú, sú často práve tí, ktorí si svoje miesta za stolom predplatili financovaním politikov.
Strany si aj vďaka deravým zákonom, ktoré samy prijímali, vyvinuli množstvo ciest. Fiktívne dary boli len jednou z nich, navyše ani nie tou najefektívnejšou: tiekli ňou iba relatívne menšie sumy. Lenže, ako vám potvrdí každý školák, aj prasiatko s drobnými sa ráta, ak je plné. Asi nebude známkou konšpiračného uvažovania povedať, že to v tej či onej fáze robili všetci alebo aspoň takmer všetci. Prípad SDKÚ, ktorý vypukol v roku 2004 krátko po rozkole a odchode krídla podpredsedu Ivana Šimka, bol akurát prípadom bezstarostnosti a smoly.
Keďže SDKÚ vo svojej finančnej správe zverejnila menoslov darcov, nebol problém nájsť ľudí, ktorí darcami neboli. O bezstarostnosti (drzosti?) dzurindovcov najviac svedčí to, že kým ostatné politické strany riešili individuálne dary zmluvami, SDKÚ používala iba príjmové doklady. Rozdiel spočíva v tom, že kým v zmluve je aj podpis darcu, na príjmovom bločku len podpis príjemcu.
V oboch prípadoch pritom môže ísť o podfuk. Keď si nájdete vhodného zapáleného straníka, môže sa vám podpísať pod darovaciu zmluvu, hoci peniaze pritečú v skutočnosti bohvie odkiaľ. Príjmový doklad vám však umožňuje pripísať pôvod daru komukoľvek. Napríklad rozličným dôchodcom, čo o peniazoch, ktoré vám vraj mali darovať, ani nechyrujú. Ďalším rozdielom je, že ak chce niekto odhaliť podvod s darovacou zmluvou, musí usvedčiť aj fiktívneho darcu. V prípade SDKÚ sú fiktívni darcovia vlastne poškodení.
Vyšetrovací tím Gorila môže túto prvú, technickú rovinu kauzy rozpliesť. S tou druhou, politickou, však nepohne, pretože kriminalisti sú prikrátki na systém, v ktorom politické strany fungujú ako prevodné páky biznisu. Technická rovina podvodu je kriminálna, obsah je však politický.
Áno, zákony o financovaní politických strán, alebo politiky vôbec, sa časom zlepšujú. Práve tak sa však lepšia i spôsoby, akými ich strany obchádzajú. A vrchným arbitrom tu majú byť – zasa len tie isté strany. Krútime hlavou nad „drzovkami“ z čias Gabriela Palacku a spol.? Pozor na budúce drzovky, ktoré sa práve odohrávajú pred našimi zrakmi.