My Slováci sme, našťastie, toho veľa nenakostili. Aj naša historická skriňa je pomenšia, zapĺňa ju najmä korpulentný kňaz s ťažkým pohľadom, obranca národa, mučeník a podľa niektorých až dejinný démon. Prenechajme jeho osobu Bohu a historikom – ale štátny útvar, ktorému prezidentoval počas vojny, nás trápi doposiaľ.
slovenská diplomacia po získaní samostatnosti otvorila otázku odškodnenia obetí nacistickej perzekúcie, odpoveď zvonku bola: však ste si ich perzekvovali sami. Uplynulo 25 rokov a sťaby ozvenou počujeme znova: „Váš bývalý prezident expedoval šesťdesiattisíc slovenských Židov do Auschwitzu.“
Nazvime to celé hoci nedorozumením, ale aj medzinárodné „šprťouchlata“ majú svoje medze. Tak aby bolo jasno: Monsignor Tiso nie je bývalým prezidentom súčasného Slovenska, tak isto ako Emil Hácha nie je bývalým prezidentom súčasného Česka. Slovenská republika nenesie žiadnu historickú, morálnu či právnu zodpovednosť za perzekúcie (rasové, náboženské, politické) v období vojnového Slovenského štátu.
Súčasné Slovensko je od roku 1993 sukcesorom (čiže právnym nástupcom) ČSFR, predtým ČSSR, predtým ČSR, ktorej kontinuitu, založenú v roku 1918, počas vojny reprezentovala exilová vláda v Londýne (Eduard Beneš, vyzdvihovaný aj zatracovaný, ale demokrat), nie kostlivci v sutanách či talároch. Súčasné Slovensko je nástupcom československého štátu, ktorý bol súčasťou víťaznej protihitlerovskej koalície, so všetkými praktickými aj teoretickými dôsledkami tohto faktu. Toto je naše štátne historické striebro, ktoré treba uchovávať, a občas azda aj preleštiť.