Odzrkadľuje sa to aj v nespokojnosti občanov, ktorým dochádza trpezlivosť. Až 71 percent nerozumie, prečo koaličné rokovania trvajú tak dlho. A čo je ešte alarmujúcejšie, takmer dve tretiny sa obávajú, že sa dĺžka dohadovania CDU/CSU s SPD odrazí v tom, že dôležité vnútropolitické problémy sa dostanú na vedľajšiu koľaj a zároveň, že Nemecko tým stratí vplyv v Európskej únii.
Prinajmenšom pokiaľ ide o vedúcu pozíciu Nemecka v Európe a vo svete, majú pravdu, pretože hviezda Angely Merkelovej, ktorú donedávna označovali za líderku slobodného sveta, začína pomaly hasnúť (50 % voličov si ju neželá v ďalšej vláde a podľa 75 % nastal čas na personálnu obmenu). Lenže vo svojej strane nemá ani nástupcu, ktorý by po nej mohol prebrať kancelárske žezlo, a tak sú tieto obavy viac ako oprávnené. No hlavnou príčinou, ktorá z európskej veľmoci môže urobiť európsky problém, je práve veľká koalícia.
Desaťročia fungujúci model, v ktorom sa pri moci striedali vlády kresťanských a sociálnych demokratov, pričom liberáli boli povestným jazýčkom na váhach, prestáva fungovať. Naopak, to čo bolo výnimkou – čiže veľká koalícia – sa stáva normou. Ak koalícia CDU/SPD v rokoch 1966 až 1969 bola iba akýmsi krátkodobým vybočením s cieľom stabilizovať financie, tak na Merkelovú sa bude spomínať ako na kancelárku veľkých koalícií, ktorá urobila z núdze cnosť.
V takýchto vládach, kde sa stierajú hranice medzi jednotlivými stranami, však vždy jeden ťahá za kratší koniec. A boli to predstavitelia sociálnej demokracie, ktorí z oboch vyšli výrazne oslabení. Preto tretia účasť v Merkelovej kabinete môže znamenať koniec SPD. Naznačuje to aj aktuálny vývoj. Popularita Martina Schulza, ktorý sa pred rokom zhostil úlohy záchrancu sociálnej demokracie, prudko klesá a spolu s ňou aj preferencie SPD. Tie sa prepadli na rekordne nízku úroveň: volilo by ju len 18 percent ľudí (vo vlaňajších voľbách získala 20 %). Naopak, mierne posilnila Alternatíva pre Nemecko, ktorej by dalo hlas 14 percent voličov.
Tretia účasť v Merkelovej kabinete môže znamenať koniec SPD. Naznačuje to aj aktuálny vývoj preferencií.
Možno sa tak naplnia slová renomovaného ľavicového komentátora Jakoba Augsteina, že pozíciu SPD, ktorá bola v minulosti „veľkou ľudovou stranou“ zastupujúcou záujmy robotníctva, časom preberie AfD. Od toho, aby sa tá stala stranou „obyčajných ľudí“, ju delia iba 4 percentá. Pritom SPD len ťažko možno niečo vyčítať. Zachovala sa priam štátotvorne: účasťou vo vláde prijala spoluzodpovednosť za Nemecko, aj za celú úniu a eurozónu. (Vie si niekto predstaviť, čo by vyhlásenie predčasných volieb urobilo s eurom?) V politike sa však nedá čakať vďaka. Nebezpečenstvo vyplývajúce z ďalšej veľkej koalície si uvedomuje aj samotný predseda strany Schulz, ktorý sa údajne počas koaličných rokovaní vyjadril, že „ak to nevyjde, moja politická kariéra sa skončila“. Na to vraj šéf CSU Horst Seehofer reagoval: „Nielen tvoja!“
Ak sa opäť potvrdí, že veľké koalície oslabujú tradičné politické strany a, naopak, posilňujú tie protisystémové, tak nielen Nemecko, ale aj celá Európa bude o štyri roky riešiť dilemu ako ďalej.