Refrén nie je falošný preto, že by sa nedali nájsť príklady ľudí, ktorí vyštudovali čosi, čo ich bavilo, ale na „trhu práce“ nie je o ich expertízu záujem. Alebo ľudí, ktorí niečo vyštudujú a potom nájdu uplatnenie v nejakom inom odvetví.
Ak však niekto z toho pobúrene vyvodzuje, ako napríklad pred mesiacom v Pravde štátny tajomník ministerstva práce Branislav Ondruš, že: „štát za ich zbytočné štúdium ročne zaplatí štvrť miliardy eur“, je jasné, že problém nie je v dátach, no v ich interpretácii.
Nuž, nemôže sa každý absolvent politológie stať štátnym tajomníkom a z každého absolventa práva sa nestane premiér. Ak sa niekto nechce rozčuľovať nad peniazmi za „zbytočné štúdium“ verejných činiteľov, nech ho netrápia ani iní absolventi, ktorí nepracujú priamo v tom, čo študovali.
Pochopiteľne, ak sa chce niekto niečím profesionálne zaoberať, štúdium v danom odbore je dôležitým plusom. Lenže hodnota vzdelania nie je merateľná iba linkou „užitočná škola – dobré zamestnanie“. Takto dôjdeme akurát k primitívnym otázkam typu: načo je budúcemu strojárovi dejepis, alebo: načo je budúcemu sociológovi geometria?
Školstvo nie je výroba: schopnosti a osobnostné zameranie detí a mladých ľudí zostanú rozmanité. Štátna administratíva či nejaký podnikový manažment na tom veľa nezmenia.
Predseda vlády s ministrom financií v pondelok oznámili dobré výhľady nášho hospodárstva na najbližšie roky. Pri uvádzaní skvelých (bez irónie) dát o vývoji zamestnanosti zaznela, prirodzene, aj zmienka o tom, že strojárstvo pociťuje nedostatok pracovných síl. Podľa Roberta Fica sa však ďalšia veľká možnosť Slovenska črtá v oblasti cestovného ruchu. To je fajn. Len aby nám nejakí tí inžinieri ľudských duší teraz nezačali zborovo vykladať o potrebe preorientovať stredné školstvo na hotelierstvo a gastronómiu…
Isteže je možné zaoberať sa kvalitou našich škôl, aj diskutovať o premrštenosti niektorých odborov, či o potrebe podporiť duálne vzdelávanie. Nezabúdajme len pritom, že školstvo nie je výroba: schopnosti a osobnostné zameranie detí a mladých ľudí zostanú rozmanité, a štátna administratíva či nejaký podnikový manažment na tom veľa nezmenia. Našťastie.
Hovoriť o praxi je trochu ako hovoriť o cieli: pre zameriavača rakiet s jadrovými hlavicami znamená cieľ čosi iné ako pre družstvo biatlonistiek alebo pre dizajnéra automobilov, či hudobného skladateľa. Potrebou našej praxe sú zvedaví, rozhľadení, vynaliezaví, sebavedomí i tolerantní ľudia.
K tomu všetkému dokáže dobré vzdelávanie prispieť, celkom bez ohľadu na profilové predmety tej-ktorej školy. Ak sa budú potreby praxe neustále zamieňať za potreby akcionárov niektorého priemyslu bohatnúť ľahšie, rýchlejšie a stabilnejšie, prax nášho života na Slovensku bude smutná a neuspokojivá.