Bolestivý kompromis

Tento týždeň zažilo Nemecko dva zlomové okamihy. V pondelok si najprv pripomenulo zaujímavé jubileum – od 9. novembra 1989, keď padol Berlínsky múr, ubehlo 10 316 dní, čo je o jeden deň viac ako táto stavba rozdeľujúca hlavné mesto Spolkovej republiky stála.

07.02.2018 22:00
debata

A po strede môžu mať Nemci ďalší dôvod na radosť: na obzore sa črtá (staro)nová vláda. Na tamojšie pomery to síce trvalo podstatne dlhšie, ako býva zvykom, no oproti takému Belgicku, kde vládu zostavovali rekordných 541 dní, je to stále v „norme“.

Pri vyjednávaní o veľkej koalícii sa opäť potvrdilo, že dokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Sociálni demokrati si po skúsenostiach z minulosti jasne uvedomovali, do akého veľkého rizika idú, a preto sa rozhodli nepredať kožu lacno.

Zdá sa, že táto taktika im vyšla, lebo z rokovaní vyšli ako víťazi. Okrem ministerstva zahraničných vecí, ktoré už tradične prináleží menšiemu koaličnému partnerovi, získali navyše ministerstvo financií, čo sa považuje za ich jednoznačný triumf. Wolfganga Schäubleho (CDU) v kresle financmajstra tak po ôsmich rokoch vystrieda hamburský primátor Olaf Scholz. Otázne je, či sa to prejaví aj v prístupe Nemecka k potrebným reformám v eurozóne. Schäuble nielenže odmietal čo i len diskutovať o vytvorení spoločných európskych dlhopisov, ktoré by pomohli krajinám s vysokým dlhom, no nebol ochotný odpísať ani časť gréckeho dlhu, ktorý pre Atény predstavuje obrovské bremeno.

Nemeckí sociálni demokrati musia v novej vláde uspieť. V opačnom prípade ich čaká politická smrť.

Bývalý šéf nemeckej diplomacie Sigmar Gabriel (SPD), prišiel pred časom s veľmi ústretovým návrhom voči Macronovým plánom. Ten predpokladal vytvorenie vlastného rozpočtu a post ministra financií eurozóny. Bude preto zaujímavé sledovať, či sa teraz Scholz bude usilovať o kompromis a naozaj dôjde k posilneniu štruktúr eurozóny, alebo bude pokračovať v šľapajach svojho konzervatívneho predchodcu.

Treba však povedať, že sociálni demokrati to mali tentoraz o niečo ľahšie ako pred štyrmi rokmi. A je dosť možné, že to bola súčasť ich premyslenej taktiky: nevstúpiť hneď po voľbách do koalície a „lacno“ sa nepredať, ale vyčkať a licitovať.

Po stroskotaní rokovaní CDU s liberálnou FDP a Zelenými Angele Merkelovej veľa možností na vytvorenie novej vlády nezostávalo. Keďže menšinový kabinet odmietala, tak mala iba jednu možnosť: vytvorenie veľkej koalície. Sociálni demokrati si preto mohli klásť podmienky a kancelárku pritlačili k stene. Tak možno čítať aj jej vyjadrenie, že „úspech závisí od bolestivých kompromisov".

Bolestivý kompromis však s najväčšou pravdepodobnosťou napokon povedie k stabilnej vláde. Problém je však inde. Do budúcnosti sa volič môže pýtať, načo sa vlastne má unúvať k volebnej urne, keď napokon tak či tak dostane veľkú koalíciu. Zdanlivá bezalternatívosť bude voda na mlyn pre AfD. Aj preto musia sociálni demokrati v tejto vláde uspieť. V opačnom prípade ich čaká politická smrť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #SPD #veľká koalícia #CDU/CSU #zostavovanie koalície