Krátenie detských dávok pre ľudí, ktorí v Rakúsku „iba“ pracujú, alebo ich „indexácia“, čo je len o chlp sofistikovanejšia verzia toho istého, musí byť rajskou hudbou pre uši tých, čo veria, že na pracovníkov spoza hraníc doplácajú. Očakávaná úspora bude primalá na to, aby stála za reč, a mnoho dotknutých zostane v Rakúsku tak či onak, pretože sa im to stále vyplatí. O to však nejde. Cieľ nie je ekonomický, ale politický.
Spor s Rakúskom má preto principiálny význam. Právo na rovnaké zaobchádzanie je európskou myšlienkou, ktorú nie je možné obetovať v mene krátkodobých politických ziskov, nech by sa pritom politici kryli hocakou chytristikou o úsporách. A nejde len o Kurza. Podobné predstavy sa z času na čas hlásia o slovo všade v Európe, nás nevynímajúc.
Rodinné prídavky sa nevyplácajú deťom, ale rodičom, aby sa mohli o svoje deti lepšie starať, nech by žili hocikde. Po druhé, nie sú to milodary, ale výsledky toho, že rodičia daňami prispievajú do rozpočtu, odvodmi do sociálneho systému a svojimi nákupmi ďalej podporujú ekonomiku danej krajiny. Keď sa Kurzovi nebridia tieto peniaze od „cudzincov“, nehovoriac o ich práci, nech sa mu nebridia ani benefity, ktoré si za ne zaslúžia. Nie sme cudzinci. Sme susedia.