Znie to absurdne, ale vôbec nie iba preto, lebo Angela Merkelová a spol. ctia štábnu kultúru, o akej sa lovcom a zberačom v našich politických pralesoch ani nesníva.
Je, samozrejme, vecou KDH a jeho voličov, koho budú akceptovať na svojom čele. To však neznamená, že výsledok nemôže byť poučný aj pre ostatných.
Kresťanskí konzervatívci na Slovensku zažívali svoje veľké časy hneď po novembri 1989, keď bola ešte čerstvá spomienka na katolícky disent a sviečkovú demonštráciu. Hoci už vtedy nebolo možné nevidieť, aké sklamanie im priniesli prvé slobodné voľby, do ktorých išli s predstavou, že sa na Slovensku stanú politickým hegemónom.
O druhú vlnu KDH sa postaral Vladimír Mečiar, ktorý z nich, či chceli, či nechceli, urobil parlamentný pilier obrany demokracie pred autokraciou. Od chvíle, keď Mečiar z televíznej obrazovky zamával verejnosti na rozlúčku, kresťanskí demokrati stratili dych. Liberálnejšie založení odchádzali s Mikulášom Dzurindom, tvrdé jadro s Vladimírom Palkom. To, čo zostalo, malo stále chuť vládnuť, postupne sa však nezmohlo na viac, ako na ťahanie parlamentnými povrázkami. Až napokon voliči rozhodli, že im odoberú i tie.
Medzitým doviedol do Národnej rady Richard Sulík Igora Matoviča. V ďalších voľbách Matovič, po osamostatnení svojej „strany“, doviedol do parlamentu charizmatikov, fundamentalistov a ezoterikov. Keď sa potom v ostatných voľbách do parlamentu dostali fašisti a polomafiáni, nebol to čistý ústrel odkiaľsi zboku, ale súčasť rovnakého vývoja.
Naši pravicoví voliči si majú zvykať na to, že v mene „boja proti korupcii“ prenechajú správu vecí verejných vyháňačom diabla.
Naľavo od stredu pochytal Smer sociálno-konzervatívnych voličov takým spôsobom, až napokon pretrhal spojenia s liberálnou ľavicou, s ktorou si dnes už len navzájom nadávajú. Napravo od stredu sa vákuum po KDH vyplnilo všetkými elementmi spomínanými vyššie. Napokon, Sulík sám je dnes už ich vzorovým predstaviteľom. Slovenská politická scéna, ktorá je väčšinovo konzervatívna, na krízu demokracie nereaguje obranou demokracie, ale posilňovaním svojej konzervatívnosti.
Konzervatívna Angela Merkelová dokáže byť prijateľným partnerom pre nemeckú sociálnu demokraciu či Zelených. Oveľa ťažšie je predstaviť si jej spojenectvo s tým, čo dnes predstavuje Donald Trump a ním unesená americká Republikánska strana. Slovenský Smer má v mnohom bližšie k nemeckej CSU ako k nemeckým sociálnym demokratom. Slovenská pravica by však dnes mohla byť partnerom americkej Tea Party.
Pravicoví voliči Merkelovej by boli asi zdesení témou, kto je vo vedení CDU väčší kresťan. Naši pravicoví voliči si majú zvykať na to, že v mene „boja proti korupcii“ prenechajú správu vecí verejných vyháňačom diabla, ľuďom, pre ktorých sa zlatý vek skončil zhruba s koncom križiackych výprav, či sebastredným cynikom. V spojení s fašizujúcou ekonomikou, v ktorej ten, kto je slabý, si za to môže sám a nezaslúži si pomoc. A v mene získania parlamentnej väčšiny možno aj v spojení rovno s fašistami.