Ako inak sa dá pochopiť rozhodnutie Ústavného súdu zakázať sudcom, aby automaticky zamietli vymáhanie premlčaných dlhov. Vyšiel tak v ústrety nebankovým spoločnostiam, voči ktorým súčasná vláda začala konečne prijímať dôraznejšie opatrenia.
Akože by nepodnikala, keď sa desaťtisíce ľudí, ktorí zväčša pre naivitu a nedostatočné právne vedomie napriek varovaniam podľahli rozličným pokušeniam a zadlžili sa nad svoje pomery. A keby len zadlžili.
Vinou úrokových sadzieb, za ktoré by sa nehanbili ani vykričaní úžerníci, prišli neraz o celý majetok. Mnohé nebakovky, teraz už aj v zastúpení pofidérnych firiem, totiž úlisne vyštartujú s vymáhaním dlžnej sumy až po rokoch, keď sa pôvodná, na prvý pohľad nevinná cifra peňazí niekoľkokrát znásobí.
Podľa Ústavného súdu automatické zamietanie premlčaných dlhov, ktoré prijal parlament, zasahuje do autonómie vôle dlžníkov, lebo sa im vnucuje právna ochrana, my dodajme – pred vydriduchmi. Ľudia by vraj mali sami zvážiť, či takúto obranu štátu využijú.
Alebo sa nechajú svojvoľne špekulantmi vláčiť po súdoch. Pravdaže, nie každý je zdatný v paragrafoch a ústavných článkoch, a tak podobné rozhodnutie nadbieha práve veriteľom. Tí môžu naďalej dúfať, že im z tisícok exekúcií predsa len čosi kvapne.
Otázka však môže znie aj inak: čo keby sa v tomto prípade novelizáciou vyrovnali pokrútené články a odseky Ústavy?