Pravdou zostáva, že v politickej DNA autoritárskych, pravicovo populistických a ultrakonzervatívnych hnutí v dnešnej strednej Európe sú staré známe gény a vzorce.
To, čo predstavujú v Poľsku Jaroslaw Kaczyński a v Maďarsku Viktor Orbán, nie je žiadne nedorozumenie. Nie je to spor o budúcu podobu demokracie, ale o jej bytie či nebytie. Spomínaných nemožno pokladať za pragmatikov, ktorí len z nedostatku škrupúľ zachádzajú priďaleko v úsilí upevniť si moc. Ich hnutia predstavujú aj konkrétny obsah, program, ideológiu. Neodhaľuje sa naraz. No čím viac sa odhaľuje, tým je jasnejšie, o čo ide.
Tak ako boli diabli polovice minulého storočia v mnohom moderným prevtelením dávnych démonov, ktorí trápili dušu Európy po stáročia predtým, v tvári dnešného antisemitizmu, nacionalizmu a pohŕdania racionálnym prístupom k svetu nemožno opäť nevidieť staré známe črty.
Isteže majú výroky predstaviteľov poľskej konzervatívnej pravice o holokauste a kampaň maďarskej pravice proti Sorosovi v prvom rade inštrumentálny zmysel. Títo politici dobre vedia, že podobnou rétorikou zaujmú tú časť voličov, ktorá si obyčajnú nehoráznosť mýli s odvážnym vyslovovaním „nepohodlnej pravdy“.
Výroky predstaviteľov poľskej konzervatívnej pravice o holokauste a kampaň maďarskej pravice proti Sorosovi majú v prvom rade inštrumentálny zmysel.
To všetko však nie sú iba nástroje, ktorými si chce nemorálna politika udržiavať verejný súhlas. Kaczyński a jeho ľudia nezmasakrovali nezávislosť poľskej justície iba preto, aby mohli ľahšie potláčať poľskú opozíciu. Zákon zakazujúci pod hrozbou väzenia hovoriť o tom, že niektorí Poliaci sa tiež podieľali na vyvražďovaní svojich židovských blížnych, je prejavom autentického nacionalizmu a snahy v jeho mene prepisovať dejiny.
Poľský premiér Mateusz Morawiecki, ktorý pokojne zaradil Židov medzi napomáhačov nacistov spomedzi okupovaných národov, nechápe, prečo je okolo toho toľko kriku. Akoby nebol žiaden rozdiel medzi tými, čo z vlastnej vôle vraždili svojich susedov počas vojny a niekde i po nej, a tými, čo pri zostavovaní zoznamov pre transporty museli voliť medzi zlým a ešte horším zlom. Akoby pobaltskí esesáci či ukrajinskí dozorcovia v Treblinke boli na rovnakej úrovni s tými, z ktorých na chvíľu urobili „šéfov barakov“, aby ich vzápätí beztak zavraždili rovnako ako všetkých ostatných.
Orbánovo ťaženie proti Sorosovi je v tomto dokonalosť sama. Známy a bohatý Žid organizuje inváziu moslimov do kresťanskej Európy – čo viac si môže želať každý xenofób, než práve takúto konšpiračnú teóriu? Dnešný Orbán je splnený sen ľudí, ktorí pri vyslovovaní takýchto a podobných somarín zvyčajne sami od seba stišovali hlas. Už nemusia, keď sa to ozýva z najvyšších poschodí politiky členského štátu EÚ.
Nemýľme sa. Toto nie sú „bežne“ nemorálni autokrati a populisti. Títo politici s plným vedomím dúchajú do uhlíkov, ktoré v regióne nikdy celkom nevyhasli. Sú nebezpeční a treba im čeliť, kým nie je neskoro.