Medvedia služba

Stalinisti a normalizátori mali vlastne pravdu, keď oslavovali prevrat z roku 1948 ako Víťazný február.

25.02.2018 08:00
debata (6)

Svoje víťazstvo, založené na dohodách o povojnovom usporiadaní Európy so Západom, vtedy potvrdil Josif Stalin, a v jeho závese bolo dovolené zvíťaziť aj im. Politikom, ktorí v strednej Európe pomáhali sprofanovať socializmus a ľavicu na dlhé desaťročia dopredu. Následky vidno dodnes.

Dobre vedeli, čo robia, keď sa ukrývali za príbeh o ľudovodemokra­tickej revolúcii, ktorá vraj vo februári 1948 vyvrcholila revolúciou socialistickou. Adjektíva neboli podstatné, podstatné bolo substantívum „revolúcia“. Okrem svojho pôvodného významu mal tento pojem ospravedlniť a vysvetliť všetko, čo bolo počas prevratu a v režime, ktorý po ňom nasledoval, nezákonné, nedemokratické a nehumánne.

Vytvorenie straníckych ozbrojených jednotiek, ktoré zastrašovali politických oponentov i verejnosť ako takú. Kruté tresty za každý prejav nesúhlasu. Akčné výbory, ktoré následne vykonávali na obyvateľstve ideologickú pomstu posielaním univerzitných profesorov k lopatám a ich nahrádzanie nevzdelanými, zato však stranícky podkutými kádrami.

Desaťročia „budovania komunizmu“ v diskusii bežne slúžia ako neférová argumentačná skratka k diskreditácii všetkého, čo zaváňa ľavicou.

Paranoja zo všetkého západného, ktorú režim predpisoval bežným občanom, zatiaľ čo sám v sovietskej réžii nemilosrdne organizoval čistky aj vo vlastných radoch. Poprava Rudolfa Slánskeho bola na jednej strane ozvenou toho, ako kedysi Maximilián Robespierre sám skončil pod vlastným obľúbeným nástrojom vládnutia – gilotínou. Na druhej strane takéto čistky predpisoval Stalin ako chladnokrvne plánovanú a vykonávanú priebežnú obnovu neobmedzenej moci centra. Režim, ktorý vzýval permanentnú revolúciu, bol minimálne v prvých svojich rokoch v mene tejto revolúcie vládou teroru.

Ideologické následky Februára 1948 stále trvajú. Jakobíni vládli len niekoľko rokov, a predsa dodnes symbolicky slúžia ako jeden z hlavných konzervatívnych argumentov proti osvietenstvu. Ako by dnes asi vyzerala takáto diskusia, keby vládli štyridsať rokov? Bolo by stále väčšinovým konsenzom, že Francúzska revolúcia napriek všetkému znamenala dejinný pokrok?

Ak autentické nadšenie ľudí a ich väčšinovú vôľu zmeniť veci k lepšiemu zavedú vodcovia pod gilotínu, znamená to, že vodcovia zneužili a znetvorili legitímne hnutie, alebo že každé podobné hnutie nevyhnutne vedie pod tú gilotínu? V prípade Francúzskej revolúcie sa to zdá byť vyriešené: sekulárni humanisti nemusia brániť jakobínsky teror a útok naň nemusia prežívať ako útok na seba. Naopak, sami svoju kauzu podporujú jeho odmietnutím.

Prípad dnešnej stredoeurópskej ľavice je ešte stále živý. Akoby nestačilo, že tie desaťročia „budovania komunizmu“ v diskusii bežne slúžia ako neférová argumentačná skratka k diskreditácii všetkého, čo zaváňa ľavicou. Niektorí na ľavici majú sami pocit, že obhajobou nedemokratických praktík minulého režimu nebodaj obhajujú ľavicovú kauzu. V skutočnosti jej robia medvediu službu.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #západ #demokracia #revolúcia