Zavraždením dvoch mladých ľudí nám ktosi odkazuje, že prekročí všetky medze preto, aby sa pravda o ňom nedostala na svetlo. Ak boli okolo ich bezvládnych tiel poukladané náboje, čo vraj znamená varovanie pre prípadných ďalších „štúralov“, potom je jasné, že išlo o popravu, nie o náhodu či nehodu.
Existujú teda informácie, pre ktoré museli mladý novinár a jeho družka zomrieť. Možno sú objektívne veľmi závažné, možno menej. To ešte nevieme, pretože zatiaľ nepoznáme objednávateľa zločinu. Jedno je však isté. Ak sa raz pripustí, aby ľudia zomierali iba preto, že sa chcú dopátrať nejakej veľkej pravdy, potom začnú skôr či neskôr zomierať aj pre celkom „malé“ pravdy. A to by bol naozaj koniec demokracie.
Ak sa pripustí, aby ľudia zomierali iba preto, že sa chcú dopátrať nejakej veľkej pravdy, potom začnú skôr či neskôr zomierať aj pre celkom „malé“ pravdy.
Vypátraním vrahov a toho, kto si ich najal, sa však zodpovednosť štátu nekončí. Na jeseň minulého roka Kuciak podal oznámenie na Mariána Kočnera, ktorý sa mu vyhrážal. Kočner sa snažil Kuciaka, ktorý písal o jeho biznise, zastrašiť vyhlásením, že bude „hľadať špinu“ na neho a jeho rodinu a zverejní ju: „Začnem sa špeciálne venovať vám, vašej osobe, vašej matke, vášmu otcovi a vašim súrodencom.“ Polícia si celú vec prehadzovala ako horúci zemiak, aby ju napokon zahrala do autu. Vtedajšia reakcia Roberta Kaliňáka? „Ktoré vyhrážky máte na mysli? Ja mám z toho vyjadrenia skôr pocit, že sa chce zaradiť ako ďalší novinár do vášho denníka. To je to, čo vy robíte, hľadanie špiny.“
Isteže. Vinník dvojnásobnej vraždy je zatiaľ neznámy a nemusí mať s vlaňajšími udalosťami vôbec nič spoločné. Navyše, zoznam ctihodných podnikateľov, ktorých Kuciakova smrť, ak priamo nepotešila, tak určite ani zvlášť nerozclivela, je dlhší. Lenže, bez ohľadu na to, kto a prečo vraždil vo Veľkej Mači, policajti sú platení za to, aby domýšľali veci do zlých koncov a nezahadzovali ich do koša. Minister vnútra zasa nie je platený za to, aby sa pokúšal vtipkovať o vážnych veciach, čím policajtov v takejto nezodpovednosti nepriamo podporuje. Dnešný popol na ich hlavách je mŕtvym platný, ako asi viete čo.
Slovensko už zažilo zastrašovanie novinárov, ich fyzické napádanie, ničenie majetku či ničenie ich povesti. Teraz sme sa podľa všetkého zaradili medzi krajiny, v ktorých môžu novinári pre svoju prácu aj zomrieť. Žiaľ, nie je to celkom výnimočné ani vo vyspelom svete. Jeho súčasťou sa však rozhodne nestávame vďaka vstupu do tejto tragickej štatistiky. Na to bude musieť štát a jeho aparát nielen objasniť tento prípad, ale aj prestať podceňovať novinárov a riziká ich profesie. No a samozrejme, v prvom rade starať sa o to, aby boli zoznamy ctihodných mafiánov, ktorí sa voľne pretŕčajú na verejnosti ako celebrity, čoraz kratšie a kratšie.