Jeho korunu, práve teraz vystavenú na Pražskom hrade pri príležitosti storočnice československej štátnosti, si s rešpektom obzrieme, ale srdce sa nám dojatím nerozbúcha. To už historicky bližší nám je svätý Štefan, ktorého lepšie poznáme, ale neráčime.
Profesora Václava, zatiaľ (našťastie aj preňho) nesvätého, svojho času slovenské vládnuce hnutie navrhlo na Nobelovu cenu za mier. Síce v divnom tanečnom páre, ale logicky – však sa tancovalo na tenkom federálnom ľade spolu. Profesor tuším neprotestoval: vždy dokázal byť diplomaticky zdvorilý a protokolárne oblý, hoci názory má ostré ako britva, čo ale v dnešnom otupenom svete nezaškodí. Možno sa svojej nobelovky nakoniec dočká, zatiaľ to však vyzerá skôr na nejakú antibruselskú cenu, o ktorú azda ani sám nestojí.
Dramatik Václav, po ktorom pomenovali dynamické pražské letisko (pretože strávil v Ruzyni päť mesiacov za mrežami?), je podpísaný na rodnom liste Slovenskej republiky, rovnako ako profesor – neviditeľným, no neodstrániteľným atramentom. Rozdiel medzi nimi je, že čo pragmatik chcel, dramatik nechcel. Tak to v živote býva: dramatici hrajú, pragmatici vyhrávajú. Tí, čo chcú obšťastňovať iných, väčšinou ublížia – a triezvi merkantilisti nakoniec pomôžu.
Záver, ak vôbec nejaký, by som však prenechal Václavovi dramatikovi: „Hlavné je nežít ve lži.“ Lenže taká jednoduchá myšlienka pragmatikom ani nenapadne. Veruže, zišlo by sa aj nám historickým Neváclavom viac idealistov. Štátnu loď nech kormidlujú pragmatici, ale strategický kurz nech určujú radšej idealisti.