Je to len 11 rokov, čo v súvislosti s prvým vystúpením Roberta Fica vo funkcii premiéra na oslavách MDŽ zdvíhali titulky pravicovo ladených slovenských médií výstražný prst, varujúc pred „návratom boľševických sviatkov“, a hrozilo, že „premiér chce oslavami SNP a MDŽ pripomínať časy, na ktoré máme všetci zlé spomienky a chceme na ne zabudnúť“.
Kto neverí alebo má tradične krátku pamäť, nech zaloví v ľahko dostupných archívoch. Podobne bol na tom ešte Sviatok práce.
Treba povedať, že R. Fico vtedy performanciu zvládol „na výbornú“. Chýbali len tesilové nohavice s pukmi, v akých sa po oslavách 8. marca zvykli za oných čias plížiť k svojim domovom silnejšie polovičky. Tento rok bola atmosféra ešte bizarnejšia. Po tom, čo vláda neprijala Istanbulský dohovor, premiér vzhľadom na náhle tragické udalosti nemal ako ženy poriadne ubezpečiť, že hoci i naďalej nie sme ochotní robiť nič proti domácemu násiliu ani platovej nerovnosti, ženy vždy – ak len správne pochopia svoje miesto v spoločnosti – 8. marca svoju kytičku dostanú.
Ale v porovnaní s časmi pred desaťročím sa predsa niečo zmenilo. Pripomínanie neskončeného politického zápasu za ľudskú dôstojnosť polovice ľudstva už aj u nás prestalo byť „oslavou leninistiek“ a sotva by si niekto trúfol označiť SNP či MDŽ za „cestu do gulagu“, ak by nechcel byť dobrovoľne spájaný s absolútnym dnom reakčnej pravice, ktorej v nastávajúcom chaose stúpajú jej vyhliadky na teatrálny triumf. Ak pred desaťročím MDŽ u nás len „hľadal nový obsah“, dnes ho – a nie napriek, ale práve pre vzostup konzervatívnych síl a zväčšujúce sa sociálne priepasti – našiel niekoľkonásobne.